Meditácia na 10.12.2018
Pondelok po 2. adventnej nedeli | Lk 5, 17-26
Keď v istý deň Ježiš učil, sedeli pri ňom farizeji a zákonníci, čo poprichádzali zo všetkých galilejských a judejských dedín i z Jeruzalema; a mal od Pána moc uzdravovať. Tu muži priniesli na nosidlách človeka, ktorý bol ochrnutý, a pokúšali sa dostať ho dovnútra a položiť pred neho. Ale keď pre zástup nenašli priechod, kadiaľ by ho vniesli, vyšli na strechu a cez povalu ho na lôžku spustili priamo pred Ježiša. Keď videl ich vieru, povedal: „Človeče, odpúšťajú sa ti hriechy.“ Tu zákonníci a farizeji začali uvažovať: „Ktože je to, že sa takto rúha?! Kto môže okrem Boha odpúšťať hriechy?“ Keďže Ježiš poznal ich myšlienky, povedal im: „O čom to premýšľate vo svojich srdciach? Čo je ľahšie – povedať: ‚Odpúšťajú sa ti hriechy,‘ alebo povedať: ‚Vstaň a choď?‘ Ale aby ste vedeli, že Syn človeka má na zemi moc odpúšťať hriechy“ – povedal ochrnutému: „Hovorím ti: Vstaň, vezmi si lôžko a choď domov!“ A on hneď pred ich očami vstal, vzal si lôžko a velebiac Boha odišiel domov. Všetkých sa zmocnil úžas a velebili Boha, a plní bázne hovorili: „Dnes sme videli obdivuhodné veci.“
Majme odvahu napredovať
Predstavme si, ako to vyzeralo v priestoroch, kde Ježiš učil. Prišlo mnoho ľudí. Jednoduchí i vzdelaní, niektorí preto, aby ho videli, iní preto, aby ho počúvali a zasa iní len kvôli tomu, aby ho študovali. Posadali si okolo a boli pripravení počúvať toho, ktorý ich učil ako taký, ktorý má moc. Keď sa potom otvorila strecha a zniesli sa pred ich očami nosidlá, boli ohúrení a pobúrení zároveň. Ježiš však videl chorého a jeho vieru i vieru tých, čo ho priniesli. Bol si vedomý, čo prežíval človek na lôžku, že prísť pred neho vlastne znamenalo verejne vyznať svoju hriešnosť. Kristus však neuzdravil len jeho dušu, ale i telo. Nebol pobúrený, ako niektorí z davu, bol naopak nadchnutý ich vierou. Priam schladil pobúrenie davu z odpustenia hriechov, keď povedal „Vstaň a choď“ (Lk 5,23).
Ten Kristus, ktorý sa o malú chvíľu narodí, chce aj nám povedať: „Človeče, odpúšťajú sa ti hriechy“ (Lk 5,23). A máme jednu obrovskú výhodu oproti ochrnutému. My mu to môžeme povedať v tichu spovede. Nik na nás nebude pozerať, nikoho nebudeme rušiť. Pri kľačadle budeme len my a On prítomný v osobe kňaza. Pripraviť si vnútro na jeho príchod určite nie je jednoduchá vec a chce to odvahu takú, ako mali muži, keď sa rozhodli spustiť ochrnutého cez strechu. Pripravme sa na svätú spoveď. Majme odvahu, ako mali muži z evanjelia, ako mal ten chorý na lôžku. Skúsme ísť príkladom blízkym, ktorí už roky nenašli cestu ku Kristovi, aby to skúsili teraz. Čo ak práve ich prostredníctvom chce Ježiš urobiť zázrak a ukázať svoju moc...? Veď predsa nik z nás nevie, či práve tieto Vianoce nebudú pre nás tie posledné. Taktiež vieme, že dieťa dokáže zázraky. My tomu malému dieťaťu môžeme ponúknuť svoje srdce. Nenechajme ho stáť vonku a klopať na dvere nášho srdca. Prispejme i my ku krajšiemu prežitiu týchto sviatkov.
Pane, o malú chvíľu Ťa privítame medzi nami, prosíme Ťa, daj nám odvahu s akou prišiel pred Teba ochrnutý, aby sme si očistili srdcia a mohli Ťa prijať do našich sŕdc i všetci, ktorým cesta k Tebe zarástla tŕním. Amen.