Meditácia na 11.12.2018
Utorok po 2. adventnej nedeli | Mt 18, 12-14
Ježiš povedal svojim učeníkom: „Čo myslíte? Keby mal niekto sto oviec a jedna z nich by zablúdila, nenechá tých deväťdesiatdeväť na vrchoch a nepôjde hľadať tú, čo zablúdila? A keď sa mu ju podarí nájsť, veru, hovorím vám: Bude mať z nej väčšiu radosť ako z tých deväťdesiatich deviatich, čo nezablúdili. Tak ani váš Otec, ktorý je na nebesiach, nechce, aby zahynul čo len jediný z týchto maličkých.“
Jedinečná cena obety
Dnešné podobenstvo dýcha radosťou a vzrušením. Aj keď sme ho počuli už toľkokrát, predsa vždy tak akosi ostaneme nemo stáť. Prečo len nechá celé stádo a ide za tou jedinou? Nuž preto, lebo toto podobenstvo nám hovorí o láske. O láske, ktorou ma miluje Boh. Táto láska je schopná obety, nedá sa odradiť ani mojimi omylmi a vždy mi vychádza v ústrety. Boh je ochotný hľadať ma, keď sa stratím, keď sa vzdialim, ide vždy za mnou a keď ma nájde privinie si ma. Odpustí mi všetky moje pády a poklesky. Moju nerozumnosť a raduje sa z môjho návratu. Boh nechce záhubu nikoho; chce, aby sme boli všetci spasení. Ako často sa cítime opustení a stratení. Každý z nás už zažil tento pocit. Práve v takýchto chvíľach nás Boh hľadá najviac. Vie, aké to je byť sám a opustený. Vie, že my ľudia dáme čokoľvek za návrat toho, čo sme stratili. Boh to všetko vidí a veľmi dobre vie; je ochotný za nás obetovať svojho syna, ktorého nám pošle o niekoľko dní. Dá nám v kus "seba". A pri tom nemá strach, tak ako pastier, ktorý zanechá stádo oviec, aby našiel tú jednu jedinú.
Ale čo my? Sme ochotní nechať sa ním privinúť? Nebudeme od neho utekať, keď budeme počuť jeho hlas, ako nás volá? Neschováme sa pred ním zbabelo ako Adam v raji? Priatelia, máme ešte čas, kým príde a zaklope...? Postavme sa pred zrkadlo vlastnej duše a svedomia a dajme si pravdivú odpoveď na to, ako je to s nami. Vhĺbme sa teraz v chvíľke ticha do svojho vnútra a dajme si pravdivú odpoveď sami pred sebou a pred Bohom. Amen.
