Meditácia na 17.12.2018
Pondelok po 3. adventnej nedeli | Mt 1, 1-17
Rodokmeň Ježiša Krista, syna Dávidovho, syna Abrahámovho. Abrahám mal syna Izáka, Izák Jakuba, Jakub Júdu a jeho bratov, Júda Faresa a Záru z Tamary. Fares mal syna Ezroma, Ezrom Arama. Aram mal syna Aminadaba, Aminadab Násona, Náson Salmona, Salmon mal syna Bóza z Rachaby, Bóz Obeda z Rút. Obed Jesseho a Jesse kráľa Dávida. Dávid mal syna Šalamúna z Uriášovej ženy. Šalamún mal syna Roboama, Roboam Abiáša, Abiáš Azu, Aza Jozafata, Jozafat Jorama, Joram Oziáša. Oziáš mal syna Joatama, Joatam Achaza, Achaz Ezechiáša. Ezechiáš mal syna Manassesa, Manasses Amona, Amon Joziáša, Joziáš Jechoniáša a jeho bratov za babylonského zajatia. Po babylonskom zajatí Jechoniáš mal syna Salatiela, Salatiel Zorobábela, Zorobábel Abiuda, Abiud Eliakima, Eliakim Azora. Azor mal syna Sadoka, Sadok Achima, Achim Eliuda. Eliud mal syna Eleazara, Eleazar Matana, Matan Jakuba. Jakub mal syna Jozefa, manžela Márie, z ktorej sa narodil Ježiš, nazývaný Kristus. Všetkých pokolení od Abraháma po Dávida bolo štrnásť, od Dávida po babylonské zajatie štrnásť a štrnásť od babylonského zajatia po Krista.
Byť ľudským v neľudských podmienkach
Aký má zmysel a cieľ vypočítavanie toľkých mien z rodokmeňa Ježiša? Medzi iným i taký, aby v očiach Židov sa potvrdila mesiášska dôstojnosť Ježiša, pretože Mesiáš mal pochádzať z Dávidovho rodu. Nám toto svedectvo nie je už také potrebné. Ale tento ľudský rodokmeň Ježiša má pre nás inú cennú hodnotu: ukazuje, že Boží Syn, Mesiáš a Spasiteľ, ktorý prichádza na svet, je jedným z nás, človekom z mäsa a krvi, podobný nám vo všetkom, okrem hriechu. Skrze svoje ľudské vtelenie Boh prestal byť len akýmsi odtrhnutým pojmom, či len vznešenou ideou; Boh sa stal skrze vtelenie Konkrétom, dostupným našim zmyslom, stal sa takou istou skutočnosťou ako môj otec, moja matka, môj brat; žil ako človek v takých istých existenčných podmienkach ako aj ja; ak je skutočným človekom - tak dokonale pozná môj život, moju prácu, moje ťažkosti a utrpenia, moje starosti a smútky, pozná ich lepšie ako ktokoľvek iný a kvôli tomu sa mi stal bližším než ktokoľvek iný. Ba čo viac: v tej veľkej záležitosti medzi nami a Bohom.
Boh, keď sa stal človekom, ak tak možno povedať, postavil sa na našu stranu a spojil sa s nami nerozlučným spôsobom. Samozrejme, prijal ako svoju základnú úlohu – doviesť človeka na vrcholy. Ale, ukazuje sa, aby človeka priviedol na vrcholy, treba najprv zostúpiť do tých nížin, v ktorých sa človek nachádza. Boží Syn to urobil a ten fakt oživuje našu dôveru a nádej. Zároveň tento fakt nás núti zaujať správne stanovisko voči takzvanému hriešnemu svetu. Keď pozeráme na ľudské pády, na hriechy a zločiny, ktoré nám prinášajú masovokomunikačné prostriedky, sme ochotní odsúdiť tzv. svet, alebo povznášať sa nad ním s dôrazným pohŕdaním; neveríme v dobrotu ľudí, ani v ich nápravu. Neraz tento svet označujeme ako neľudský. Ale práve: Boh sa kvôli tomu stáva ľudským, aby vstúpil do neľudského sveta. Boh sa kvôli tomu stáva ľudským, aby tento svet urobil ľudským. Ak si aj myslíme, že žijeme v neľudských podmienkach, tak ide o to, aby sme boli ľudskými v neľudských podmienkach. A naša ľudskosť sa najvýraznejšie prejaví v neľudských podmienkach. Obeta sv. omše to je tiež ľudské zjavenie sa Boha v neľudských podmienkach.