Meditácia na 09.01.2019
Streda po Zjavení Pána | Mk 6, 45-52
Keď Ježiš nasýtil päťtisíc mužov, hneď prinútil svojich učeníkov, aby nastúpili na loď a išli napred na druhý breh k Betsaide, kým on rozpustí ľud. Keď ich rozpustil, odišiel na vrch modliť sa. A keď sa zvečerilo, loď bola uprostred mora a on sám na zemi. Videl ich, ako sa namáhajú pri veslovaní, lebo vietor dul proti nim. A nad ránom, kráčajúc po mori blížil sa k nim a chcel ich obísť. Keď ho videli kráčať po mori, mysleli si, že je to mátoha, a vykríkli; všetci ho totiž videli a zľakli sa. Ale on sa im hneď prihovoril: „Vzchopte sa! To som ja, nebojte sa!“ Vstúpil k nim do lode a vietor utíchol. A boli celí ohromení, lebo nepochopili, ako to bolo s chlebmi; ich srdce bolo otupené.
Príťažlivosť duchovnej hĺbky
Udalosť, o ktorej sme čítali, ponúka rôzne úvahy a závery. Hĺbky, po ktorých kráčal Pán Ježiš, sú obrazom tých hĺbok, na akých chtiac-nechtiac sa nachádzame, ktoré nás alebo nebezpečne priťahujú - alebo sa ich bojíme, ale tiež, na ktorých sa musíme ocitnúť, ak chceme skutočne žiť. Človek totiž má žiť nie v pominuteľnom svete, ale na správnej hĺbke. Pominuteľný svet - to je svet pominuteľných hodnôt, nestálych rozmarov a chúťok, neserióznych výhrad, našich výhrad voči ľuďom - a výhrad ľudí voči nám, záľub a mienok ľudí, ktorým by sme sa chceli prispôsobiť; to všetko je ako spenené vlny; o to nemožno opierať svoj život, ani nič v tomto živote vybudovať.
Svoj život oprieť a niečo v živote vybudovať možno len na správnej hĺbke, a teda na správnych duchovných hodnotách, takých ako: dôvera, trpezlivosť, pokora, zdržanlivosť, vytrvalosť - to je tá hĺbka, ktorú treba v sebe vypracovať, usilovne v sebe vyhlbovať, aby sme dosiahli vnútorný pokoj, aby vietor utíchol. Práve pred sv. prijímaním, keď Pán Ježiš má vstúpiť do loďky nášho srdca, pripomeňme si jeho prisľúbenie: Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam.