Meditácia na 17.01.2019
Štvrtok 1. týždňa v Cezročnom období | Mk 1, 40-45
K Ježišovi prišiel istý malomocný a na kolenách ho prosil: „Ak chceš, môžeš ma očistiť.“ Ježiš sa zľutoval nad ním, vystrel ruku, dotkol sa ho a povedal mu: „Chcem, buď čistý!“ Malomocenstvo z neho hneď zmizlo a bol čistý. Potom mu prísne pohrozil, ihneď ho poslal preč a povedal mu: „Daj si pozor a nikomu nič nehovor, ale choď, ukáž sa kňazovi a prines za svoje očistenie obetu, ktorú predpísal Mojžiš im na svedectvo.“ Lenže on, sotva odišiel, začal všade hovoriť a rozchyrovať, čo sa stalo, takže Ježiš už nemohol verejne vojsť do mesta, ale zdržiaval sa vonku na opustených miestach. No i tak prichádzali k nemu ľudia zovšadiaľ.
Sme pozvaní na cestu domov
Nie sme pozvaní len do Božieho kráľovstva, kde sa nedá vstúpiť bez primeraných osobných zásluh. Pre nás je Božie kráľovstvo našim večným domovom. My sme pozvaní Ježišom na cestu domov. Naša vlasť je v nebesiach. Pozvanie domov má význam v slovách obrátenia sa k Bohu, robenia pokánia za svoje hriechy. Sme očakávaní láskavým Otcom. Nech sme boli ako márnotratný syn, dcéra, ale keď splníme vôľu Otca, je nám otvorené do Otcovho domu, nášho domu. Keď veríme tomu, že je to tak, tak sme uverili dnešnému evanjeliu, kde nás Ježiš vyzýva: „Kajajte sa a verte evanjeliu!“ (Mk 1,15) Kto zostane vonku, hoci aj z akýchkoľvek vznešených myšlienok a ohľadov, pripravuje si svoju večnú tragédiu.
Každý človek dostáva od Boha špeciálne poslanie a nikto druhého pred Bohom nemôže nahradiť. Aj keď pokánie robíme za iných, treba si uvedomiť, že tým vyprosujeme druhým od Boha milosť pomáhajúcu, ale každý sám musí dať osobnú odpoveď Bohu. Je správne, že svojou vôľou chceme vedome a slobodne plniť vôľu Božiu. Amen.
