Meditácia na 05.02.2019
Utorok 4. týždňa v Cezročnom období | Mk 5, 21-43
Keď sa Ježiš znova preplavil loďou na druhý breh, zišiel sa k nemu veľký zástup a bol pri mori. Tu prišiel jeden z predstavených synagógy menom Jairus a len čo ho zazrel, padol mu k nohám a veľmi ho prosil: „Dcérka mi umiera. Poď, vlož na ňu ruky, aby ozdravela a žila.“ Ježiš odišiel s ním a za ním išiel veľký zástup a tlačil sa na neho. Bola tam aj istá žena, ktorá mala dvanásť rokov krvotok. Veľa vystála od mnohých lekárov a minula celý majetok, ale nič jej nepomohlo, ba bolo jej vždy horšie. Keď sa dopočula o Ježišovi, prišla v zástupe zozadu a dotkla sa jeho šiat. Povedala si totiž: „Ak sa dotknem čo len jeho odevu, ozdraviem.“ A hneď prestala krvácať a pocítila v tele, že je z choroby vyliečená. Ježiš hneď poznal, že z neho vyšla sila. Obrátil sa k zástupu a spýtal sa: „Kto sa to dotkol mojich šiat?“ Jeho učeníci mu vraveli: „Vidíš, že sa na teba tlačí zástup, a pýtaš sa: ‚Kto sa ma dotkol?‘“ Ale on sa obzeral, chcel vidieť tú, čo to urobila. Žena, vediac, čo sa s ňou stalo, prišla so strachom a chvením, padla pred neho a povedala mu celú pravdu. A on jej povedal: „Dcéra, tvoja viera ťa uzdravila. Choď v pokoji a buď uzdravená zo svojej choroby.“ Kým ešte hovoril, prišli z domu predstaveného synagógy a povedali: „Tvoja dcéra umrela; načo ešte unúvaš učiteľa?“ Ale keď Ježiš počul, čo hovoria, povedal predstavenému synagógy: „Neboj sa, len ver!“ A nikomu nedovolil ísť za sebou, iba Petrovi, Jakubovi a Jakubovmu bratovi Jánovi. Keď prišli k domu predstaveného synagógy, videl rozruch, plač a veľké bedákanie. Vošiel dnu a povedal im: „Prečo sa plašíte a nariekate? Dievča neumrelo, ale spí.“ Oni ho vysmiali. Ale on všetkých vyhnal, vzal so sebou otca a matku dievčaťa a tých, čo boli s ním, vstúpil ta, kde dievča ležalo, chytil ho za ruku a povedal mu: „Talitha kum!“, čo v preklade znamená: „Dievča, hovorím ti, vstaň!“ A dievča hneď vstalo a chodilo; malo totiž dvanásť rokov. I stŕpli od veľkého úžasu. On im prísne prikázal, že sa to nesmie nik dozvedieť, a povedal, aby dievčaťu dali jesť.
Oživujúci dotyk
Vzrušujúca je postava ženy, ktorej stačí sa dotknúť Kristovho plášťa. Dvanásť rokov veľa vystála a veľa sa naučila. Nepomohli jej ľudia, ani celý majetok, nevedeli ju uzdraviť lekári, hoci dokázali od nej vytiahnuť posledné peniaze. Bola z nej už len ruina: stratila zdravie, stratila majetok, stratila nádej. A predsa sa ukázala bohatšia ako celý veľký zástup, ktorý bol okolo Ježiša. Pretože ona jediná mala vieru väčšiu ako bola viera celého zástupu. Táto viera jej kázala dotknúť sa Kristovho plášťa, aby ju hneď postavila na nohy. Dotknúť sa - to slovo máva skôr záporný ohlas: dotknúť sa niekoho - to znamená uraziť, ublížiť, či dokonca zraniť. Žiaľ, nemožno pochybovať, že človek sa môže i takto dotknúť Boha: nielen raniac jeho otcovské city, jeho lásku, jeho otvorený postoj voči nám, ale tiež spôsobiac mu krvavé a smrteľné rany v hodinách jeho utrpenia.
Vieme sa však dotýkať Krista s takou vierou, dôverou a láskou, aby toto dotknutie uzdravovalo a posilňovalo našu dušu? Je potvrdené, že osobný kontakt s nejakou silnou osobnosťou nás môže posilniť, potešiť, zmobilizovať ku konaniu. Veríme v uzdravujúce sily rôznych bioenergoterapeutov, ktorých dotyk nám odovzdáva nejaké oživujúce energie. Nemôže byť naše dotknutie sa Krista vo svätom prijímaní takým požehnaným otrasom, ktorý by nás zdynamizoval k lepšiemu životu? Ak ale nie je takou energiou - tak či nie kvôli tomu, že sme túto praktiku zautomatizovali, zmechanizovali, zrutinovali? Je treba pred každým svätým prijímaním vzbudiť v srdci vieru a dôveru tej ženy: Ak sa dotknem čo len jeho odevu, ozdraviem.
Priatelia, z videozáznamov rozlúčkovej reči otca Ľubomíra sa dozviete, že do Bošáckej farnosti bol z Nitry preložený za trest od ŠtB (kvôli tomu, že v NR začal rozvíjať duchovný život). Ich vyhrážky a teror však ani v tomto kraji neprestávali; neustále mu znepríjemňovali život: "Štátna bezpečnosť, môžem povedať, že mi zobrala z môjho života najviac síl. (...) Mnohokrát ma držali do polnoci; vypočúvali, šikanovali... Veľakrát sa mi vyhrážali preložením, na čo som sa im smial, lebo som vedel, že ma nepreložia - pretože oni mali väčší strach, ako som mal ja. Preto som aj všetky tie akcie podnikal - aby som im ukázal, že tu je viera. (...) Verím, že mi dnes - poslednú noc, nevybijú okná..." ...viac z farského života otca Ľubomíra sa dozviete tu: CIRKEVNÉ SLÁVNOSTI A INÉ HISTORICKÉ UDALOSTI
| 
| YT | GTV | meditácia 2018