Meditácia na 21.10.2019
Pondelok 29. týždňa v Cezročnom období | Lk 12, 13-21
Ktosi zo zástupu povedal Ježišovi: „Učiteľ, povedz môjmu bratovi, aby sa so mnou podelil o dedičstvo.“ On mu odvetil: „Človeče, kto ma ustanovil za sudcu alebo rozdeľovača medzi vami?“ A ostatným povedal: „Dajte si pozor a chráňte sa všetkej chamtivosti! Lebo aj keď má človek hojnosť všetkého, jeho život nezávisí od toho, čo má.“ A povedal im aj podobenstvo: „Istému boháčovi prinieslo pole veľkú úrodu. Premýšľal a hovoril si: ‚Čo budem robiť? Veď nemám kde uložiť svoju úrodu.‘ Potom si povedal: ‚Toto urobím: Zrúcam svoje sýpky a postavím väčšie a tam uložím všetko obilie i ostatný svoj majetok. Potom si poviem: Duša, máš veľké zásoby na mnohé roky. Odpočívaj, jedz, pi a veselo hoduj!‘ Ale Boh mu povedal: ‚Blázon! Ešte tejto noci požiadajú od teba tvoj život a čo si si nahonobil, čie bude?‘ Tak je to s tým, kto si hromadí poklady, a pred Bohom nie je bohatý.“
Vnútroná sloboda
Teraz si položme otázku: Čo zhromažďovať? Aké sú to poklady, o ktorých hovorí náš Pán? V prvom rade, zdá sa, že nie sú hmotné: moľ ani hrdza ich neničí, zlodeji ich neukradnú. Dnes zlodeji neukradnú iba to, čo neexistuje. O tom nemusím hovoriť, napokon s tým sa stretávame dennodenne. Poklady uložené v nebi však sú zlodejom nedostupné, lebo sú im neviditeľné, nehmotné, sú duchovné. Sú to poklady vyvierajúce z čistého srdca, prekypujúceho láskou. Získavame ich už tu na zemi, avšak majú cenu večnosti. Netreba nič mimoriadne a predsa môže mať takýto poklad veľkú cenu. Niekedy je to úsmev, dobré slovo, rada; inokedy stačí len vypočutie,... Malé veci, ktoré ale v skutočnosti nie sú malé. Ktosi múdry raz povedal: „Dokonalosť sa dosahuje maličkosťami, ale dokonalosť sama nie je maličkosť.“ Nič nie je malé, čo sa robí s veľkou láskou. Cenu naším skutkom dáva láska, s akou ich konáme. A tak nezáleží až tak na tom, čo robím, ako skôr na tom, ako to robím.
Pravé poklady sú naše skutky konané z lásky. A neplatí, že čím väčší skutok, tým väčší poklad, ale čím väčšia láska vložená do skutku, tým väčší poklad. Zoberme si Veroniku, ktorá Ježišovi utrela zakrvavenú tvár. No, čo veľké ona urobila? Nič, len vzala ručník a utrela mu tvár. Nič zvláštne. Urobila teda málo? Vôbec nie, veľmi veľa. Predstavme si Krista: mal na hlave tŕňovú korunu, bili ho po tvári, oči mal zrejme zaliate krvou, možno ani poriadne nevidel, kadiaľ kráča. A tu príde žena Veronika a len mu utrie tvár. A to stačí. A bolo to veľa, veľmi veľa. Málo sa stáva veľa, keď sa robí pre Krista, z lásky voči nemu. Pre pozemské bohatstvá: majetky, peniaze,... niekedy prestávame byť ľuďmi. Pritom dnes ich máš a zajtra už nemusíš. Lebo sú to len pozemské veci. Zhrdzavejú, zašpinia sa, zničia,... Alebo príde zlodej a ty sa ráno zobudíš a...
Pravé poklady sú tu - v tvojom srdci, keď v ňom prebýva Boh a ty konáš veci pre neho s láskou. Amen.