Meditácia na 27.10.2019
30. nedeľa v Cezročnom období | Lk 18, 9-14
Tým, čo si namýšľali, že sú spravodliví, a ostatnými pohŕdali, povedal Ježiš toto podobenstvo: „Dvaja ľudia vstúpili do chrámu modliť sa. Jeden bol farizej, druhý mýtnik. Farizej sa postavil a takto sa v sebe modlil: ‚Bože, ďakujem ti, že nie som ako ostatní ľudia: vydierači, nespravodlivci, cudzoložníci alebo aj ako tento mýtnik. Postím sa dva razy do týždňa, dávam desiatky zo všetkého, čo mám.‘ Mýtnik stál celkom vzadu a neodvážil sa ani oči k nebu zdvihnúť, ale bil sa do pŕs a hovoril: ‚Bože, buď milostivý mne hriešnemu.‘ Hovorím vám: Tento odišiel domov ospravedlnený, a nie tamten. Lebo každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený.“
Čo ospravedlnilo mýtnika v Božích očiach?
Jeho pokora. Čo spôsobilo, že farizej odišiel neospravedlnený? Jeho spokojnosť so sebou. Spokojnosť so sebou to je určite najťažšia prekážka na ceste duchovného pokroku. Spokojnosť so sebou to je koniec Božej milosti a koniec morálneho rozvoja. Z čoho a k čomu sa bude obracať taký farizej, ktorý podľa svojho presvedčenia je lepší ako ostatní ľudia, čiže ostatný svet? Môže sa taký človek stávať čoraz lepší? Každý ambiciózny človek pociťuje veľkú túžbu po vlastnej premene, aby sa stával iným, stával sa čoraz dokonalejším, a teda dokonalejším človekom. Ale táto túžba je cudzia tomu, komu v srdci hlodá zhubná spokojnosť so sebou: Aký si ty, Pane Bože, šťastný, že ma máš! Stávať sa čoraz lepším možno jedine vďaka účinkovaniu Božej milosti v nás, ktorá očisťuje, ospravedlňuje a posväcuje človeka. Ale Boh poctí takou milosťou len toho, kto pokorne prosí: Bože, buď milostivý mne hriešnemu! Práve taký odchádza ospravedlnený - a taký bude nakoniec povýšený. Ježiš Kristus nie za dokonalých sa dal ukrižovať, ale za hriešnikov.
Nie je preto možné, žiť naplno kresťanský život s predsudkami. Oni nás oberajú o slobodu. Podnikateľ je človek, nie okrádač štátu. Nemec je človek, nie fašista. Vybaľme ľudí z týchto svojich `krabíc a šuplíkov` a začnime sa na nich pozerať ako na rovnocenných - ako na ľudí, ktorí sú Bohom milovaní, povolaní k svätosti, ako na ľudí, ktorí majú tie isté práva ako my. Aj oni majú výnimočné dary a môžu nás obohatiť. Nemávnime hneď nad nimi rukou a neodpíšme ich. Nachádzajme k nim cestu a veďme s nimi dialóg. A zistíme, že ten človek môže mať veľké srdce, môže byť dobrosrdečný, spravodlivý a Bohu milý...
Náš Boh vždy pozerá na srdce človeka - nie na jeho zovňajšok, ani na jeho národnosť či farbu pleti. Sme stvorení na jeho obraz a tak sme povolaní aj v tomto sa mu podobať. Preto sa učme hľadieť na ľudí srdcom bez predsudkov. Amen.