Meditácia na 03.11.2019
31. nedeľa v Cezročnom období | Lk 19, 1-10
Ježiš vošiel do Jericha a prechádzal cezeň. A tu muž, menom Zachej, ktorý bol hlavným mýtnikom a bol bohatý, zatúžil vidieť Ježiša, kto to je, ale nemohol pre zástup, lebo bol malej postavy. Bežal teda napred a vyšiel na planý figovník, aby ho uvidel, lebo práve tade mal ísť. Keď Ježiš prišiel na to miesto, pozrel sa hore a povedal mu: „Zachej, poď rýchlo dolu, lebo dnes musím zostať v tvojom dome!“ On chytro zišiel a prijal ho s radosťou. Keď to videli, všetci šomrali: „Vošiel k hriešnemu človekovi!“ Ale Zachej vstal a povedal Pánovi: „Pane, polovicu svojho majetku dám chudobným a ak som niekoho oklamal, vrátim štvornásobne.“ Ježiš mu povedal: „Dnes prišla spása do tohoto domu. Veď aj on je Abrahámovým synom. Lebo Syn človeka prišiel hľadať a zachrániť, čo sa stratilo.“
Ak som niekoho oklamal, vrátim štvornásobne
Musel sa ten „zdierač“ dobre obohatiť a zaokrúhliť svoj majetok, keď bol schopný, až štvornásobne vynahradiť krivdy, akých sa dopustil. Dobre však o ňom svedčí, že správne stotožnil obrátenie s povinnosťou napraviť spôsobené škody. Preto počul ako odpoveď, že dnes prišla spása do tohto domu. Stále obracanie sa má byť obsahom aj nášho náboženského života. Ale v takom prípade aj nás sa týka povinnosť reštitúcie, náhrady, nápravy spôsobených škôd. Každý hriech nielen uráža Boha, ale spôsobuje nejakú škodu ľudskému spoločenstvu; škodu na duši skrze pohoršenie slovom alebo príkladom; škodu na dobrom mene ohováraním, či dokonca osočovaním; možno nakoniec nejaké materiálne škody. Jednou z podmienok sviatosti odpustenia je zadosťučinenie Bohu a ľuďom. Ale či naše spovede nepripomínajú niekedy len otrepané slovo „odpusť?“ Slovo „odpusť“ je taká kytička kvetov (a to skromných kvetov!), ktoré dáme chorému, ubolenému, zranenému. Kvety nie sú schopné vyliečiť rany, môžu ich nanajvýš zakryť. Či naše pokánie, odrecitované po spovedi, nie je niekedy len zdvorilostnou kytičkou, ktorá má zakryť stopy našich hriechov? A tých stôp určite ostalo veľa: toľko bolo neopatrných, ľahkomyseľných slov, zlostných, raniacich slov. Vraj, rany, ktoré sme niekomu spôsobili -ostanú navždy v nás. Keby len v nás... Sami už nepamätáme, koho a ako sme zranili, skaličili. Avšak, vždy je spôsob, aby tieto skaličenia sme nejako zahojili a taký spôsob treba nájsť. Dávame na sv. omšu na prosebný úmysel (zriedkavejšie na poďakovanie) - ale príde nám na myseľ dať na sv. omšu na úmysel odprosiť za naše viny -a na úmysel tých, ktorí pre naše viny boli nejako poškodení?