Meditácia na 13.11.2019
Streda 32. týždňa v Cezročnom období | Lk 17, 11-19
Na ceste do Jeruzalema prechádzal Ježiš pomedzi Samáriu a Galileu. Ako vchádzal do ktorejsi dediny, išlo oproti nemu desať malomocných mužov. Zďaleka zastali a hlasne kričali: „Ježišu, učiteľ, zmiluj sa nad nami!“ Keď ich uvidel, povedal: „Choďte, ukážte sa kňazom!“ A ako šli, boli očistení. Len čo jeden z nich spozoroval, že je uzdravený, vrátil sa a veľkým hlasom velebil Boha. Padol na tvár Ježišovi k nohám a ďakoval mu; a bol to Samaritán. Ježiš na to povedal: „Neočistilo sa ich desať? A tí deviati sú kde? Nenašiel sa nik okrem tohoto cudzinca, čo by sa bol vrátil a vzdal Bohu slávu?“ A jemu povedal: „Vstaň a choď, tvoja viera ťa uzdravila.“
Viem byť vďačný?
V čom spočíva vďačnosť? Ako vnímam vo svojom okolí vďačnosť? Ježiš na adresu uzdravených z malomocenstva sa pýta: „Neočistilo sa ich desať? A kde sú tí deviati? Nenašiel sa okrem tohoto cudzinca nik, čo by sa bol vrátil a vzdal Bohu chválu?“ (Lk 17,17-18) Vďačnosť samaritána je hodná nasledovania. Aká je asi proporcia medzi prosením a ďakovaním u ľudí? Možno považovať vďačnosť za znak pravej kultúry človeka?
Naučme sa objavovať Božiu dobrotu, ktorá sa skrýva v každom dare, nezávisle od toho, odkiaľ pochádza. Sú mnohí z okolia, ktorí za nás nielen prosia Boha, ale aj ďakujú. Vďačnosť je vizitkou spoločnosti i jednotlivca. Vnímať dobrodincov a primerane reagovať na ich lásku je niečo viac ako povinnosť. Chápem, že menej prosiť a viac ďakovať, robí život radostnejším? Eucharistia znamená vďakyvzdávanie. Výzva k činnosti srdca, rozumu, k aktívnej radostnej činnosti.
Návrh na osvojenie si: Prehodnotiť svoju vďačnosť.