Meditácia na 18.11.2019
Pondelok 33. týždňa v Cezročnom období | Lk 18, 35-43
Keď sa Ježiš približoval k Jerichu, pri ceste sedel akýsi slepec a žobral. Keď počul, že tadiaľ prechádza zástup, pýtal sa, čo sa deje. Povedali mu: „Ježiš Nazaretský ide tadiaľto.“ Tu vykríkol: „Ježišu, Syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou!“ Tí, čo išli popredku, ho okríkali, aby mlčal. Ale on ešte väčšmi kričal: „Syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou!“ Ježiš zastal a kázal, aby ho priviedli k nemu. Keď sa priblížil, opýtal sa ho: „Čo chceš, aby som ti urobil?“ On odpovedal: „Pane, aby som videl.“ A Ježiš mu povedal: „Pozeraj! Tvoja viera ťa uzdravila.“ A hneď videl, šiel za ním a velebil Boha. Aj všetok ľud, keď to videl, vzdával Bohu chválu.
Ježiš je prameňom života
V evanjeliu sa Ježiš pýta slepého žobrajúceho úbožiaka kdesi pri Jerichu: „Čo chceš, aby som ti urobil?“ (Lk 18, 41)? Je vidieť, ako mu dáva jasne najavo, že stojí o dôverný dialóg s chorým človekom. Ježiš sa ho nemusel na nič vypytovať, on vedel už vopred, čo je v srdci človeka, čím trpí a čo mu chýba. Mohol ho uzdraviť bez slov. On tým, že nadväzuje na rozhovor, zdôrazňuje jeho vlastnú dôstojnosť. Skláňa sa k nemu a hovorí s ním o jeho potrebách. Dá mu najavo, že stojí o to počuť jeho názor. Keby sa nás tak Pán opýtal, každého medzi štyrmi očami, rovnakými slovami, ako toho slepca: „Čo chceš, aby som pre teba urobil?“, čo by sme asi odpovedali? Naše prosby môžu byť hatené rozličnými ťažkosťami, ako sa to stalo aj Bartimejovi. Mnohí ho okríkli, aby mlčal.
Slepec mal cestu ku Kristovi posiatu prekážkami a aj my môžeme zažiť podobný úkaz: Keď sa chceme vrátiť k Bohu, naše minulé chyby a zlyhania sa budú snažiť ovládnuť naše srdce, zatemniť náš rozum a znepokojiť nášho ducha, ako keby chceli umlčať naše modlitby. Pociťujeme ťarchu svojich slabostí a hriechov. Poučme sa slepým žobrákom, ktorý ešte väčšmi kričal: „Syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou!“ (Lk 18,38) Čím je väčší náš vnútorný zmätok, čím väčšie sú ťažkosti, ktoré nás cestou stretajú, tým viac musíme zosilniť modlitby vychádzajúce z nášho srdca. Preto, ak Pán dopustí, že sme ponechaní v tme hoci aj v maličkostiach a ak cítime, že naša viera nie je dosť pevná, hľadajme útočište u dobrého pastiera. U toho, ktorý dáva život za druhých a slovom i skutkom chce dosvedčovať, že jeho srdce je plné lásky. Hoci sám môže byť človekom nehodným a hriešnym, ale dôveruje vždy v Kristovo milosrdenstvo a odpustenie.
A čo my? Nachádzame si čas na stíšenie sa pred Bohom a dovoľujeme Ježišovi, aby svojou prítomnosťou naplnil naše srdce? Môže to byť chvíľka pri svätej omši alebo okamih ticha, kedy si môžeme oddýchnuť v Pánovom milujúcom objatí. Bráni nám v tom nejaký hriech, ktorý nás volá k pokániu? Hľadajme odpustenie a spoznáme tú silu, ktorá prichádza zo srdca ožiareného Ježišovou láskou. Buďme pozorní na výzvy Ducha a navráťme sa k prvotnej láske. Amen.