Meditácia na 02.12.2019
Pondelok po 1. adventnej nedeli | Mt 8, 5-11
Keď Ježiš vošiel do Kafarnauma, pristúpil k nemu stotník s prosbou: „Pane, sluha mi leží doma ochrnutý a hrozne trpí.“ On mu povedal: „Prídem a uzdravím ho.“ Stotník mu odpovedal: „Pane, nie som hoden, aby si vošiel pod moju strechu, ale povedz iba slovo a môj sluha ozdravie. Veď aj ja som podriadený človek a mám pod sebou vojakov. Ak daktorému poviem: „Choď!“ – ide; inému: „Poď sem!“ - tak príde; a svojmu sluhovi: „Urob toto!“ - on to urobí.“ Keď to Ježiš počul, zadivil sa a tým, čo ho sprevádzali, povedal: „Veru, hovorím vám: Takú vieru som nenašiel u nikoho v Izraeli. Hovorím vám, že prídu mnohí od východu i západu a budú stolovať s Abrahámom, Izákom a Jakubom v nebeskom kráľovstve.“
Človek sa vnútorne teší, keď počuje od druhého slová: „Verím ti!" Preto určite každý z nás vie, čo je to nedôvera. Pocit, ktorý nás robí tak smutnými, tak nepokojnými. Samotná myšlienka, že nám niekto neverí, v nás budí nepríjemný pocit. Nikto z nás dozaista nechce, aby mu ľudia nedôverovali, všetci sa snažíme, aby sme mali dôveru.
V evanjeliu sme počuli slová dôvery, keď stotník povedal Ježišovi: „Pane, nie som hoden, aby si vošiel pod moju strechu, ale povedz iba slovo a môj sluha ozdravie" (Mt 8,8). Stotník bol vznešený človek, hrdý Riman. Z písomností tých čias vieme, že Rimania nemali Židov v láske, ba dokonca nimi opovrhovali. Stotník zaiste vedel, s akým opovrhnutím, s akou nenávisťou a posmechom pozerali Rimania na Židov. Vedel a videl však aj to, aká strašná bola nenávisť Židov voči pohanom. On bol úradne povolaný do tejto pôvodne židovskej krajiny na hraniciach, krajiny ľudských vyvrheľov, potupy ľudského pokolenia, a predsa prichádza k Ježišovi a prosí ho o milosť. Stotník odbúral v sebe všetky tieto predsudky, tak vlastné, ako aj spoločenské, len aby mohol prísť za Kristom a pomôcť svojmu sluhovi.
A čo my? Správame sa tak ako stotník? Nasledujeme Krista, ako zdroj nášho života a jediný liek, ktorý nás môže uzdraviť? Či len naoko pre pokoj nášho svedomia v nedeľu navštevujeme kostol, ale ináč, aby sme nevytŕčali z radu, prispôsobujeme sa dnešnému svetu a z obavy pred výsmechom, aby azda nik zo spolupracovníkov alebo kamarátov nepovedal, že sme staromódni, neohlasujeme a nenasledujeme Ježiša.
Sme kresťania a už samotné toto slovo znamená, že tak ako stotník, ani my sa nehanbíme prísť za Kristom a vyjadriť mu svoju dôveru. Pripustiť to, že jedine On nám môže pomôcť, pretože bez neho naša duša nemá šancu prežiť. Len On náš Pán Ježiš Kristus, nám môže cez kňaza vo sviatosti zmierenia povedať: „Choď, tvoja viera - dôvera vo mňa ťa uzdravila. Buď šťastný a netráp sa, ty si nezaprel mňa, preto ja nezapriem teba a pomôžem ti."
Verme v Krista, majme v neho dôveru, aby nám mohol podobne, ako stotníkovi povedať: „Veru hovorím vám: Takúto vieru som nenašiel u nikoho v Izraeli" (Mt 8,10). Amen.