Meditácia na 06.12.2019
Piatok po 1. adventnej nedeli | Mt 9, 27-31
Keď Ježiš odchádzal, išli za ním dvaja slepci a kričali: „Syn Dávidov, zmiluj sa nad nami!“ Keď potom vošiel do domu, slepci prišli k nemu. Ježiš sa ich opýtal: „Veríte, že to môžem urobiť?“ Oni mu odpovedali: „Áno, Pane.“ Tu sa dotkol ich očí a povedal: „Nech sa vám stane, ako ste uverili.“ A oči sa im otvorili. Ježiš im pohrozil: „Ale nech sa to nik nedozvie!“ No oni šli a rozprávali o ňom po celom kraji.
Pane, daj nám väčšiu vieru
Môže nábožný človek žiť bez toho, aby veril? Kričali by dvaja slepci na Ježiša: „Syn Dávidov, zmiluj sa nad nami!“ (Mt 9,27), keby nemali vieru? Zaiste nie. Prorokmi predpovedaná nová éra je plná radosti a zázrakov. Vykupiteľ si žiada len jednu vec - vieru. Bez tejto čnosti nemôžeme dosiahnuť Božie kráľovstvo. Apoštoli dávali Kristovi najavo celú svoju prostotu. Uvedomovali si, že v mnohých prípadoch ich viera v to, čo vidia a počujú, je nedostatočná a prosili Ježiša: „Daj nám väčšiu vieru!“ Pán vravel: „Keby ste mali vieru ako horčičné zrnko a povedali by ste tejto moruši: „Vytrhni sa aj s koreňom a presaď sa do mora“, poslúchla by vás.“ S nami je to rovnako ako s apoštolmi. Chýba nám viera pri nedostatku prostriedkov, pri ťažkostiach v apoštoláte, pri udalostiach, ktoré nedokážeme vysvetliť z prirodzeného hľadiska.
Keby sme žili s pohľadom upretým na Boha, nemuseli by sme sa ničoho báť. Keď je viera silná, ochráni celý dom, ochráni celý náš život. Pomocou nej môžeme zbierať ovocie, ktoré by sme nemohli získať len svojimi silami; a tak sa stáva všetko možným. Ježiš Kristus kladie túto podmienku: aby sme žili z viery, pretože tak budeme môcť hory prenášať. A toľko vecí treba prenášať, zmeniť... vo svete, ale najmä vo svojom srdci. S touto dôverou očakávajme Narodenie Pána a modlime sa s Cirkvou: „Láskavý Bože, zhliadni na svoj ľud, ktorý tak túžobne očakáva slávnosť Narodenia Pána; priprav nám srdcia na sviatky našej spásy, aby nám boli dňami radosti a velebnej oslavy teba. Príď - Ty, po ktorom vždy túžila a doteraz túži moja duša. Príď, ó Jediný, k tomu, ktorý je sám. Vidíš, že som osamotený. Vzdávam ti vďaku, lebo si sa pre mňa stal dňom, po ktorom nie je večer, a slnkom, ktoré nezapadne. Do môjho vnútra sa opäť vrátilo svetlo. Znovu o ňom môžem rozjímať. Znovu prežaruje oblohu, znovu zaháňa noc. Znovu všetko vyjavuje a raduje sa z pohľadu na svoj vlastný jas. A ten, ktorý je nad nebesia; ten, ktorého nikto z ľudí nikdy nevidel, znova sa odráža v mojom duchu. Svetlo zostupuje do samého stredu môjho srdca, `ó jak vznešené tajomstvo!` a pozdvihuje ma nad všetko súcno. Skutočne, teraz som tam, kde je svetlo samotné a jednoduché a tým, že o ňom rozjímam, znovu sa rodím v nevinnosti a jednoduchosti.“ Amen.