Meditácia na 19.01.2020
2. nedeľa v Cezročnom období | Jn 1, 29-34
Keď Ján videl, ako k nemu prichádza Ježiš, zvolal: „Hľa, Boží Baránok, ktorý sníma hriech sveta. Toto je ten, o ktorom som hovoril: Po mne prichádza muž, ktorý je predo mnou, lebo bol prv ako ja. Ani ja som ho nepoznal, ale preto som prišiel a krstím vodou, aby sa on stal známym Izraelu.“ Ján vydal svedectvo: „Videl som Ducha, ktorý ako holubica zostupoval z neba a spočinul na ňom. Ani ja som ho nepoznal, ale ten, čo ma poslal krstiť vodou, mi povedal: ‚Na koho uvidíš zostupovať Ducha a spočinúť na ňom, to je ten, čo krstí Duchom Svätým.‘ A ja som to videl a vydávam svedectvo, že toto je Boží Syn.“
Sila pramení z ticha
Vedci-biológovia hovoria, že telesné bunky, až na niekoľko výnimiek, menia sa raz za sedem rokov. A predsa mnohí cítime vo svojom vnútri túžbu po zmene života. Aj keď nás netrápia také výčitky svedomia, ktoré by hraničili s ťažkými hriechmi, predsa túžime vymaniť sa z priemernosti, menej zanedbávať dobrá, ktoré sa nám ponúkajú. Nebolo by preto na škodu naučiť sa častejšie nájsť si čas, keď v tichu môžeme nájsť viac, akoby sa na prvý pohľad zdalo. Ján v dnešnom evanjeliu rozpráva o pokrstení Pána Ježiša a Ján Krstiteľ pri tej príležitosti hovorí zaujímavé slová: „Na koho uvidíš zostupovať ducha a spočinúť na ňom, to je ten, čo krstí duchom Svätým" (Jn 1,33).
O Jánovi Krstiteľovi vieme, že celý patril Bohu. O jeho živote vieme veľmi málo. Lukáš o ňom napísal: „Chlapec rástol a mocnel na duchu a žil na púšti až do dňa, keď vystúpil pred Izrael" (Lk 1,80). Ticho púšte sa stalo nielen Jánovi, ale aj mnohým starozákonným prorokom na čas domovom. Tam dozrievalo nejedno povolanie ísť medzi ľudí a oznamovať im vôľu Boha. Sám Pán Ježiš, skôr ako si zo zástupu vyberie Dvanástich, strávi štyridsať dní a nocí na púšti (por. Mt 4,1-20). Podobne Šavol, už ako Pavol, strávi tri roky v tichu na púšti, a to skôr ako sa vydá na misijnú cestu.
Život každého kresťana je vážna vec nielen pred Bohom, ale aj pred ostatnými ľuďmi. Niet sa čo čudovať, že aj my, keď sa máme rozhodnúť vo veľkej veci, nevyhľadávame hlučné miesta a zábavy, ale naopak - ticho, pokoj, kde nikým a ničím nerušení sa rozhodujeme, čerpáme silu, vyprosujeme si milosti. Pre nás veriacich je to aj memento, že v tichu modlitby sa nám dostáva darov Ducha Svätého. Ján Krstiteľ, keď predstavuje Ježiša: „Hľa, Baránok Boží" (Jn 1,29) a to nie sú samozrejmé slová, ale je to dar, ktorý dostal na púšti v tichej kontemplácii a rozhovore s Bohom. Tam v tichu prehovoril k nemu Boh. A Boh hovorí aj ku nám. Je to rovnako v tichu, keď sme urobili všetko preto, aby vnikol do nášho svedomia, sŕdc a obdaroval nás potrebnými milosťami. Z ticha človek môže načerpať pre svoj duchovný i spoločenský život viac ako si ten, kto to nevyskúšal, môže len predstaviť. Sila odvahy je v tichu znásobená tým, čím viac sa človek dá preniknúť Duchom Svätým a jeho milosťami.
Oplatí sa to vyskúšať. Pravidelne pri svojich povinnostiach nájsť si čas a miesto, kde človek nie je rušený, kde ľahšie nadviaže kontakt so svojím Bohom. Môže to byť doma, v prírode, ale najlepšie sa to dá prežiť pred bohostánkom v kostole. Áno, je čas veseliť sa, ale je čas, mať aj čas na tiché uvažovanie (por. Kaz. 3,1-8) a obohatenie, ktorého sa nám vtedy dostane, nestojí ani mnoho času, námahy, nepotrebujeme k tomu peniaze a tiež nijaké ľudské známosti. Amen.