Meditácia na 05.02.2020
Streda 4. týždňa v Cezročnom období | Mk 6, 1-6
Ježiš prišiel do svojej vlasti; jeho učeníci išli s ním. Keď nadišla sobota, začal učiť v synagóge. Počúvalo ho mnoho ľudí a s údivom hovorili: „Skade to má tento? Aká to múdrosť, ktorej sa mu dostalo, a zázraky, čo sa dejú jeho rukami?! Vari to nie je tesár, syn Márie a brat Jakuba a Jozesa, Júdu a Šimona? A nie sú tu s nami aj jeho sestry?“ A pohoršovali sa na ňom. Ježiš im povedal: „Proroka si všade uctia, len nie v jeho vlasti, medzi jeho príbuznými a v jeho dome.“ A nemohol tam urobiť nijaký zázrak, iba že vložením rúk uzdravil niekoľko chorých. A čudoval sa ich nevere. Potom chodil po okolitých dedinách a učil.
Naša doba trpí zvlášť nebezpečnou chorobou - pohŕdaním
Kto spočíta slzy, neprespaté noci tých, ktorí za lásku chceli trochu lásky a namiesto toho sa im dostalo pohŕdania. Ježiš si smutne povzdychol: „Proroka si všade uctia, len nie v jeho vlasti, medzi jeho príbuznými a v jeho dome“ (Mk 6, 4). Ježiš mal zaiste Nazaret rád, a to nielen preto, že tam prežil najdlhšiu časť svojho života, veď ho voláme Nazaretským, ale zaiste aj preto, že tam bývala jeho matka. Na začiatku sa preslávi svojim učením. V jednu sobotu navštívi synagógu, aby svojim rodákom vysvetlením textu prejavil radosť. Neporozumeli mu. Práve naopak, povstala otázka: „Vari to nie je tesár, syn Márie...?“ (Mk 6, 3). A hoci cítili, že ich rodák si počína ináč ako oni, predsa ho neprijali, nedali mu tú úctu, ktorej sa Ježišovi dostalo v Kafarnaume a inde. Ježiš sa však nedá znechutiť. Hoci ako Marek poznamenáva, že neurobil tam nijaký zázrak, iba vkladaním rúk uzdravil niekoľkých chorých a čudoval sa ich nevere. Potom chodil po okolitých osadách a vyučoval.
Ježiš rodákom zovšednel. Nevideli v ňom nič neobyčajného. Pozerali na Ježiša nesprávne. Rovnako aj o budúcom Mesiášovi mali nesprávnu predstavu. To znamená, nemali nadprirodzenej viery a tu je hlavná príčina problému.
Nezovšednel aj nám v niečom Ježiš? Prichádza medzi nás a my ho prijímame ako čosi samozrejmé. Mnohí práve preto už pohŕdajú Ježišom. Úcta k Ježišovi však u mnohých zostala. Aj dnes je dosť takých kresťanov, ktorí sa nesprávajú k Ježišovi ako jeho rodáci. Hoci mnohé veci nám zovšedneli, viera nie. Vieme, že z viery, ktorá je minulosťou, sa žiť nedá. Naša viera musí byť vierou živou. Plne si uvedomujeme, že nestačí to, že pochádzame z dobrej kresťanskej rodiny, ale chceme hovoriť: My tvoríme dobrú veriacu rodinu! Takým spôsobom nespôsobíme Ježišovi smútok, aby sa vyslovil o nás ako o obyvateľoch Nazareta: „Prorokom nepohŕdajú nikde, iba v jeho otčine...“ (Mk 6, 3). Ježiš miloval svojich rodákov. Ježiš i dnes miluje všetkých, ale nikoho násilím neťahá k sebe. Vieme však, čo nám chce toto evanjelium povedať?
Pomôžme si prirovnaním. Vieme, že každý stroj potrebuje kontrolu, prehliadku, generálku. Každý sklad, obchod, úrad potrebuje inventúru či kontrolu. Nepotrebujeme niečo podobné z času na čas aj my v našom duchovnom živote? Dávame úctu Bohu tak a takú, akú si od nás vyžaduje, praje a patrí sa mu preukázať? Nesmieme sa vo svojom vzťahu k Ježišovi stavať tak ako k veciam, ktoré sa nám prikazujú, nariaďujú, sú predpísané. Naša viera je bohatšia, plnšia, krajšia, keď nám Ježiš nezovšednie ani v tej najčastejšie konanej veci. Dnes by sme si mali rozohriať svoje srdcia a Ježišovi preukázať ešte viac lásky, veď napokon na to sme na svete. Chceme žiť tak, že svoju vieru nebudeme brať ako vec debaty, filozofie, ale ako vec praxe, čo chceme dokázať aj vo svojom živote, v dôstojnej modlitbe, sebazápore... Každý z nás to cíti sám, kde sme nežili a nežijeme svoju vieru naplno. Veľa našich bratov a sestier trpí a rozširuje nebezpečnú chorobu, keď nežijú svoju vieru a ešte aj pohŕdajú Ježišom a jeho učením. V evanjeliu sa nám dostáva lieku, aby sme sa uzdravili z tejto prípadnej choroby, alebo berme ho ako prevenciu proti našej neláske voči Ježišovi. Amen.