Meditácia na 10.02.2020
Pondelok 5. týždňa v Cezročnom období | Mk 6, 53-56
Keď sa Ježiš a jeho učeníci preplavili k druhému brehu, došli do Genezareta a tam pristáli. Len čo vystúpili z lode, ľudia ho spoznali; rozbehli sa po celom okolí a na nosidlách začali znášať svojich chorých ta, kde bol, ako počuli. A všade, do ktorejkoľvek prišiel dediny, mesta či osady, kládli na ulice chorých a prosili ho, aby sa smeli dotknúť aspoň obruby jeho odevu. A všetci, čo sa ho dotkli, ozdraveli.
Vkladať svoju vieru, nádej a dôveru do Krista
Určite každý človek, ako aj každý z nás, keď má nejaký problém, nejakú ťažobu či nejakú ťažkú chorobu, túži sa zo všetkých svojich síl o to, aby sa z toho dostal. Aby tie jeho problémy, ťažoba či tá neznesiteľná choroba, čo najskôr pominuli. Avšak každý z vás, možno aj z vlastnej skúsenosti vie, že častokrát sa to nedá dokázať či zvládnuť iba spoliehaním sa na vlastné sily, ale že je tam potrebný aj niekto iný, nejaká iná osoba. A to osoba, do ktorej vkladáme nádej a ktorej veríme a dôverujeme, že práve ona nám dokáže pomôcť. Lenže je to vždy tá správna osoba?
"...Všetci, čo sa ho dotkli, ozdraveli“ (porov. Mk 6,56). Takýmto spôsobom, ako sme mohli aj počuť, sa končí dnešné evanjelium od evanjelistu sv. Marka. Čo však ním chcel sv. Marek povedať? Na čo chcel poukázať? Išlo mu iba o predostretie historicity alebo skôr o ten teologický, duchovný rozmer? Evanjelista Marek v tomto evanjeliu opisuje situáciu, ako to vyzeralo, keď Kristus prechádzal okolitými židovskými dedinami. Všetci za ním išli, kládli mu k nohám chorých, ochrnutých, postihnutých rôznymi neduhmi a to v nádeji, že ich Kristus uzdraví. A Kristus ich uzdravil.
No sv. Marekovi samozrejme nejde iba o predostretie tejto historicity. Chce poukázať hlavne na to, čo všetko spôsobuje viera, nádej a dôvera človeka. Detailným spôsobom to ukazuje na situácii, keď sa všetci tlačili na Krista z každej strany, dotýkali sa ho, dotýkali sa jeho šiat, ba dokonca dotýkali sa len obruby jeho šiat a oni ozdraveli. A práve na to chce poukázať, že dôvodom ich uzdravenia nebolo dotýkanie sa Krista či jeho šiat, ale dôvodom bola ich viera, dôvera a nádej, pretože oni tak verili v Krista a jeho moc, že aj dotyk jeho šiat im stačil na to, aby ozdraveli.
A ako je to s nami, priatelia? Aká je tá naša viera, nádej a dôvera v Krista? Na akú osobu sa obraciame v čase choroby, súženia, trápenia či problémov? Je to Kristus, alebo skôr nie ako áno? Samozrejme, nemá to byť len Kristus. Nemôžeme povedať v čase choroby, že ja nepotrebujem nikoho, pretože mňa vylieči, uzdraví Kristus. Toto nie. Ale treba mať vždy na pamäti, že doktori liečia, ale len Kristus uzdravuje. Teda nesmieme dávať Krista až na koniec, kedy nám už nik z ľudí nevie pomôcť, ale práve na začiatok. On má byť ta prvá osoba, do ktorej máme vkladať svoju dôveru, nádej a veriť, že práve on je ten, ktorý nás môže uzdraviť či zachrániť.
Skúsme sa však ešte zamyslieť nad jednou vecou. Keď Kristus prechádzal okolitými dedinami, všetci za ním išli, tlačili sa na neho, dotýkali sa ho, ba dokonca chceli sa aspoň dotknúť obruby jeho šiat, pretože verili, že práve on im môže pomôcť. A keď sa dotkli, ozdraveli. Našou dedinou Kristus neprechádza. V našej dedine Kristus je. Je tu ustavične prítomný a my sa ho môžeme nielen dotýkať, ale ho aj ustavične prijímať. Avšak aký je výsledok?
Len s Kristom ide život ďalej. Len s Kristom možno prekonať aj tie najťažšie skúšky, ktoré nám život prináša, či už cez trápenia, bolesti, ťažkosti alebo rozličné choroby. On je tá pravá osoba, ktorej môžeme veriť a dôverovať. On je ten, ktorý jediný vidí do nášho vnútra. Vidí, čo nás bolí, čo nás trápi, aké máme problémy. Dajme ho preto vždy na prvé miesto v našom živote. Nenahraďme ho nejakou inou ľudskou osobou, lež držme sa ho, lebo som presvedčený, že ak Kristus bude ten, do ktorého vložíme všetku svoju nádej, vieru a dôveru, dopadneme podobne ako dnešní ľudia z evanjelia. "Všetci čo sa ho dotkli ozdraveli." Verte či nie, bez viery nádeje a dôvery je človek v okamihoch choroby súženia, trápenia či problémov úplne stratený. Samozrejme, nevynímajúc to, keď človek svoju vieru nádej a dôveru vloží do nesprávnej osoby. Prosme si preto pri svätej omši, aby sme vždy svoju vieru, nádej a dôveru vkladali do jedinej osoby a to do osoby Krista. Amen.