Meditácia na 20.02.2020
Štvrtok 6. týždňa v Cezročnom období | Mk 8, 27-33
Ježiš vyšiel so svojimi učeníkmi do dedín okolo Cézarey Filipovej. Cestou sa pýtal svojich učeníkov: „Za koho ma pokladajú ľudia?“ Oni mu odpovedali: „Za Jána Krstiteľa, iní za Eliáša a iní za jedného z prorokov.“ „A za koho ma pokladáte vy?“, opýtal sa ich. Odpovedal mu Peter: „Ty si Mesiáš.“ Ale on ich prísne napomenul, aby o ňom nerozprávali nikomu. Potom ich začal poúčať: „Syn človeka musí mnoho trpieť, starší, veľkňazi a zákonníci ho zavrhnú, zabijú ho, ale on po troch dňoch vstane z mŕtvych.“ Hovoril im to otvorene. Peter si ho vzal nabok a začal mu dohovárať. On sa obrátil, pozrel sa na svojich učeníkov a Petra pokarhal: „Choď mi z cesty, satan, lebo nemáš zmysel pre Božie veci, len pre ľudské!“
Za koho ma pokladáš ty?
Viera to je tajomstvo lásky. Nestačí mať vedomosti z teológie, keď nemám lásky, nemôžem hovoriť, že verím. Teológia je len cesta, ktorá vedie k Bohu. Viera je kladná odpoveď nielen slovom, ale aj skutkom nášho vnútra na požiadavku Krista k Bohu, blížnemu a ku nám samým.
Ako memento nám môže poslúžiť jedno čínske príslovie, ktoré nám niečo napovie na akt viery: „Keď ukážeš prstom na hviezdy, len hlupák pozerá na prst a nie na hviezdy.“
Veriť znamená prijať celého Krista. Krista historického, ktorý prišiel na svet. Krista mystického, ktorý stále žije medzi nami pod spôsobmi znakov, ktoré sám ustanovil a cez ktoré je prítomný v Cirkvi. Počuť totiž od niektorých: „Verím v Boha, verím v Ježiša Krista, ale neverím kňazom, nepotrebujem obrady a celú tú úradnícku administratívnu mašinériu, ktorá je okolo Krista.“ Zaiste však viera nie je položená len na kňazoch, viera nie je položená na viere kňazov, ale kňaz je nástroj, plní určenú úlohu z vôle samého Krista. Ježiš ustanovil viditeľnú Cirkev, ktorú zveril Petrovi, ktorý v evanjeliu vyznal božstvo Krista. Viera je spojená s Cirkvou. Človek môže byť spasený, aj keď nie je členom Cirkvi, ktorú založil Kristus. Cez Cirkev však nachádzame cestu k viere. V Cirkvi nachádzame prostriedky potrebné ku spáse. Pravda, aj Cirkev môže podať karikatúru viery. Dejiny dvoch tisícročí jasne hovoria o viere, ktorú Cirkev učí.
Je pravdou a my ju prijímame, že Kristus nám na zemi dáva zrealizovať svoje slová: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma. Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa a pre evanjelium, zachráni si ho“ (Mk 8,34-35). Pýtajme sa každý sám seba: Aké prejavy viery moje okolie na mne vidí? A aké by mal vidieť? V čom mám svoju vieru prehĺbiť, prípadne, od čoho ju očistiť? V Kréde, ktoré budeme vyznávať, nájdeme nestarnúce, nevädnúce memento, na ktorom chceme ďalej budovať a rozvíjať svoj vzťah k Bohu, blížnemu i sebe samým. Amen.