Meditácia na 01.03.2020
1. pôstna nedeľa | Mt 4, 1-11
Duch vyviedol Ježiša na púšť, aby ho diabol pokúšal. A keď sa štyridsať dní a štyridsať nocí postil, napokon vyhladol. Tu pristúpil pokušiteľ a povedal mu: „Ak si Boží Syn, povedz, nech sa z týchto kameňov stanú chleby.“ On odvetil: „Napísané je: ‚Nielen z chleba žije človek, ale z každého slova, ktoré vychádza z Božích úst.‘“ Potom ho diabol vzal do svätého mesta, postavil ho na vrchol chrámu a vravel mu: „Ak si Boží Syn, vrhni sa dolu, veď je napísané: ‚Svojim anjelom dá príkaz o tebe a vezmú ťa na ruky, aby si si neuderil nohu o kameň.‘“ Ježiš mu povedal: „Ale je aj napísané: ‚Nebudeš pokúšať Pána, svojho Boha.‘“ A zasa ho diabol vzal na veľmi vysoký vrch, ukázal mu všetky kráľovstvá sveta a ich slávu a vravel mu: „Toto všetko ti dám, ak padneš predo mnou a budeš sa mi klaňať.“ Vtedy mu Ježiš povedal: „Odíď, satan, lebo je napísané: ‚Pánovi, svojmu Bohu, sa budeš klaňať a jedine jemu budeš slúžiť.‘“ Tu ho diabol opustil a prišli anjeli a posluhovali mu.
Každodenné pokušenie
Texty čítaní nás upozorňujú na vážnosť ostražitosti voči pokušeniu, keď v Knihe Genezis čítame: „Had bol ľstivejší ako všetky poľné zvieratá, ktoré urobil Pán, Boh všetkých...“ (Gn 3,1) a: „Potom Duch vyviedol Ježiša na púšť, aby ho diabol pokúšal“ (Mt 4,1). Obe pokušenia majú spoločného nepriateľa, diabla. Počínanie pokušiteľa je plné lži a pretvárky. Diabol je otcom lži. Ponúka čo nemá, nevlastní a nemôže dať či splniť. Žene v raji hovorí: „V deň, keď budete z neho jesť, otvoria sa vám oči a vy budete ako Boh, budete poznať dobro a zlo“ (Gn 3,5). A človek siahol rukou po ovocí a pritiahol na zem hriech, zlo a slabosti na všetkých ľudí. Evanjelium hovorí o pokúšaní Ježiša. Nahovára Syna Božieho, aby z kameňov stali sa chleby, aby zoskočil z vrcholu chrámu a ponúka slávu sveta.
Nikde sa nepíše a nehovorí, že čo je ponúkané, je zlé. Zlo je v tom, že čo diabol ponúka, nepatrí jemu. Ježiš práve tu koná rozhodne, rázne a jasne, keď povie diablovi, aby nám dal príklad a upozornil nás na našu povinnosť konať: „Odíď, satan, lebo je napísané: Pánovi, svojmu Bohu, sa budeš klaňať a jedine jemu budeš slúžiť. Tu ho diabol opustil a prišli anjeli a posluhovali mu (Mt 4,9-11). V týchto dvoch stanoviskách, ktoré predstavujú ľudstvo, je obsiahnutá história života každého človeka.
Každý človek je pokúšaný a vystavený k rozhodnutiu, aby sa jasne rozhodol: Boh alebo satan, dobro alebo zlo, časnosť alebo večnosť, duch alebo telo, príjemné alebo hriech... Človek sa musí rozhodnúť, vybrať si, zaujať rozhodný postoj, správny vzťah. Ježiš vie, že človek bez chleba sa nemôže zaobísť. Jedlo, ako aj iné dobrá potrebné pre prirodzený život človeka musia zostať prostriedkami, ale nesmú sa stať cieľom. Vyjadril to slovami: „Nielen z chleba žije človek“ (Mt 4,4). Diabol má svoju taktiku, ktorá mu vyhovuje. Má čas, nenáhli sa, koketuje, ponúka, pretvaruje sa, aby do svojej moci získal človeka ako obeť.
Na začiatku človek zlo nevidí. Nechce vidieť, nepripustí, až keď začne slúžiť diablovi. Na začiatku diabol nenúti priamo proti Bohu. Skresľuje hodnoty vecí, udalostí, vzťahov... „Toto všetko ti dám, ak padneš predo mnou a budeš sa mi klaňať“ (Mt 4,9). Človek si má uvedomiť svoju zodpovednosť za svoje skutky a rozhodnutia. Nad Ježišom satan klamstvom nevyhrá ako nad Evou a Adamom. Ježišove počínanie je naša škola, ako bojovať a zvíťaziť proti pokušeniu. Slovami Písma, slovami Božími dáva argumenty, odpovede. Písmo dáva možnosť vedieť sa oprieť o Božie slovo: „Bdejte a modlite sa, aby ste neprišli do pokušenia! Duch je síce ochotný, ale telo slabé“ (Mt 26,41).
Psychiater Viktor Frankl v práci Tanec okolo zlatého prasaťa rozpráva o psychických chorobách v USA. Ľudia nepociťujú hlad a netrpia nedostatom materiálnych dobier, ale vlastne preto, že majú všetkého nadostač, nedokážu nájsť vlastný zmysel života a svojej existencie. Objavujú sa choroby, ktorých korene vychádzajú práve z takéhoto života. A keď sa hlási aspoň z času na čas svedomie, dajú sa nachytať klamstvu satana. Pretože konzumný a len konzumný život neuspokojí, nenaplní šťastím, nemôže sa stať pravdou. Frankl poukazuje, že človek musí nájsť vyšší duchovný zmysel, obsah a cieľa života. Ak nie, tak ďalší deň chorobu urobí vážnejšou a nebezpečnejšou.
Psychiater nemôže urobiť človeka šťastnejším, ak človek zavrhne Boha. Každý pôst prežitý v intenciách Krista je prínosom pre život prirodzený i duchovný. Pôstna doba je časom objavovania nového, nachádzania strateného, návratu k zabudnutému, nástup blúdiaceho na novú cestu, oklamanému sa ponúka pravda, chorému život, tápajúcemu vo tmách svetlo večného života. Pôstna doba sú slová Krista v praxi: „Proste a dostanete! Hľadajte a nájdete! Klopte a otvoria vám! Lebo každý, kto prosí, dostane, a kto hľadá, nájde, a kto klope, tomu otvoria“ (Lk 11,9-10).
Cirkevní otcovia boli presvedčení o tom, že zlo nemôže vyjsť od nás, z ľudského srdca. Vychádzali z toho, že sme boli stvorení na Boží obraz. Zlo musí teda pochádzať niekde zvonka. Prichádza teda v podobe pokušenia, ktorého symbolom je had. Poučenie aj pre nás zo správania Evy. Nemala sa púšťať do rozhovoru s hadom. V obraznom zmysle to znamená, že takýto rozhovor je zbytočný, uvažovanie márne pre nás, že z takéhoto postoja víťazne môže vyjsť len satan. Nepekným myšlienkam, predstavám, náklonnostiam sa vyhneme a zbavíme len vtedy, keď čo najrýchlejšie a najráznejšie opustíme kontakt s pokušením. Hadov je mnoho a vyliezajú zo všetkých strán. Duchovný človek nemá strach, pretože pevne si stráži bránu svojho srdca. Cvičí sa a posilňuje každý deň, nielen v čase pokušenia. Je potrebné pamätať, že pokušenie ináč vyzerá pred a ináč po spáchaní hriechu. Pred je atraktívne, že nás obohatí a potom človek spoznáva sklamanie, horkosť, rozčarovanie, hnev, nenávisť. Po hriechu prarodičov „otvorili sa obom oči a spoznali, že sú nahí“ (Gn 3,7). Pre nás veriacich z toho vyplýva jasný záver, že máme pokušeniam odolávať a nemusíme poznať a zažiť, čo je to pád.
Je krásne, že vieme často sa modliť slovami Krista: „Odíď, satan, lebo je napísané: „Pánovi, svojmu Bohu, sa budeš klaňať a jedine jemu budeš slúžiť“ (Mt 4,9-11). A takto počas pôstu nachádzajme cestu, ako sa vymaniť od pokušení, ako zvíťaziť nad svojimi slabosťami, návykmi, hriechmi.
Dnešné evanjelium je pozvanie na horu pokušenia, aby sme upevnili svoju vieru. Kto bol ako turista v Izraeli a navštívil toto miesto, vie, že na úpätí tejto hory, ktorá je uprostred púšte, sa modlia východní mnísi za svet. Odtiaľ je krásny výhľad na Jericho, ktoré sa nachádza v zeleni. Púšť a zeleň. Memento pre nás. Aj v najväčšom pokušení je víťazstvo možné, ale len s Ježišom. Pôst prežitý s Ježišom je zárukou nového života milostí, opravdivého pokoja, pravej lásky a skutočnej nádeje. Preto náš pohľad na Kristov kríž, jeho utrpenie, ktoré začína na púšti, stáva sa nám zárukou spásy. Od 6. storočia si Cirkev 40 dní tieto udalosti utrpenia Pána Ježiša rok čo rok nielen pripomína, ale najmä vovádza do života. Kto s trpiacim Kristom sa naučí žiť, ten s osláveným Kristom zaujme miesto v sláve. Pôst je čas pokánia, zriekania sa, ovládania, práce na sebe, abstinencie od vecí, udalosti, i iných hodnôt dovolených a príjemných, aby sme nadobudli duchovných síl a na konci pôstu mohli skutočne zo srdca spievať “aleluja“. Chceme preto nájsť si čas pre iných a pomôcť im, navštíviť ich, cítiť s nimi, mať pre nich almužnu, vedieť sa s nimi pomodliť... Pôst je vedieť znova prežiť s Ježišom jeho utrpenie, zajatie, súd, odsúdenie i smrť. A napokon vrcholom pôstu je sviatostné zmierenie, zadosťučinenie za hriechy a prijatie Krista v Eucharistii. Amen.