Meditácia na 15.03.2020
3. pôstna nedeľa | Jn 4, 5-42
Ježiš prišiel do samarijského mesta menom Sychar neďaleko pozemku, ktorý dal Jakub svojmu synovi Jozefovi. Tam bola Jakubova studňa. Ježiš unavený z cesty sadol si k studni. Bolo okolo poludnia. Tu prišla po vodu istá Samaritánka. Ježiš jej povedal: „Daj sa mi napiť!“ Jeho učeníci odišli do mesta nakúpiť potravy. Samaritánka mu povedala: „Ako si môžeš ty, Žid, pýtať vodu odo mňa, Samaritánky?“ Židia sa totiž so Samaritánmi nestýkajú. Ježiš jej odpovedal: „Keby si poznala Boží dar a vedela, kto je ten, čo ti hovorí: ‚Daj sa mi napiť,‘ ty by si poprosila jeho a on by ti dal živú vodu.“ Žena mu povedala: „Pane, ani vedro nemáš a studňa je hlboká. Odkiaľ máš teda živú vodu? Si azda väčší ako náš otec Jakub, ktorý nám dal túto studňu a pil z nej on sám i jeho synovia a jeho stáda?“ Ježiš jej odvetil: „Každý, kto pije túto vodu, bude znova smädný. Ale kto sa napije z vody, ktorú mu ja dám, nebude žízniť naveky. A voda, ktorú mu dám, stane sa v ňom prameňom vody prúdiacej do večného života.“ Žena mu vravela: „Pane, daj mi takej vody, aby som už nebola smädná a nemusela sem chodiť čerpať!“ Povedal jej: „Choď, zavolaj svojho muža a príď sem!“ Žena mu odpovedala: „Nemám muža.“ Ježiš jej vravel: „Správne si povedala: ‚Nemám muža,‘ lebo si mala päť mužov a ten, ktorého máš teraz, nie je tvoj muž. To si povedala pravdu.“ Žena mu vravela: „Pane, vidím, že si prorok. Naši otcovia sa klaňali Bohu na tomto vrchu, a vy hovoríte, že v Jeruzaleme je miesto, kde sa treba klaňať.“ Ježiš jej povedal: „Ver mi, žena, že prichádza hodina, keď sa nebudete klaňať Otcovi ani na tomto vrchu, ani v Jeruzaleme. Vy sa klaniate tomu, čo nepoznáte; my sa klaniame tomu, čo poznáme, lebo spása je zo Židov. Ale prichádza hodina, ba už je tu, keď sa praví ctitelia budú klaňať Otcovi v Duchu a pravde. Lebo sám Otec hľadá takých ctiteľov. Boh je Duch a tí, čo sa mu klaňajú, musia sa mu klaňať v Duchu a pravde.“ Žena mu vravela: „Viem, že príde Mesiáš, zvaný Kristus. Až príde on, zvestuje nám všetko.“ Ježiš jej povedal: „To som ja, čo sa rozprávam s tebou.“ Vtom prišli jeho učeníci a divili sa, že sa rozpráva so ženou. Ale nik nepovedal: „Čo sa jej pýtaš?“ Alebo: „Prečo sa s ňou rozprávaš?“ Žena nechala svoj džbán, odišla do mesta a vravela ľuďom: „Poďte sa pozrieť na človeka, ktorý mi povedal všetko, čo som porobila! Nebude to Mesiáš?“ Vyšli teda z mesta a šli k nemu. Medzitým ho učeníci prosili: „Rabbi, jedz!“ On im povedal: „Ja mám jesť pokrm, ktorý vy nepoznáte.“ Učeníci si hovorili medzi sebou: „Vari mu niekto priniesol jesť?“ Ježiš im povedal: „Mojím pokrmom je plniť vôľu toho, ktorý ma poslal, a dokonať jeho dielo. Nevravíte aj vy: ‚Ešte štyri mesiace a bude žatva?‘ Hľa, hovorím vám: Zdvihnite oči a pozrite sa na polia, že sú už biele na žatvu! Žnec už dostáva odmenu a zbiera úrodu pre večný život, aby sa spoločne tešili aj rozsievač, aj žnec. Tu sa potvrdzuje príslovie: Jeden rozsieva a druhý žne. Ja som vás poslal žať to, na čom ste nepracovali. Pracovali iní a vy ste vstúpili do ich práce.“ Mnoho Samaritánov z toho mesta uverilo v neho pre slovo ženy, ktorá svedčila: „Povedal mi všetko, čo som porobila.“ Keď Samaritáni prišli k nemu, prosili ho, aby u nich zostal. I zostal tam dva dni. A ešte oveľa viac ich uverilo pre jeho slovo. A žene povedali: „Už veríme nielen pre tvoje slovo, ale sami sme počuli a vieme, že toto je naozaj Spasiteľ sveta.“
Ježiš ide so svojimi učeníkmi do Galiley. Vyberá si z troch možných ciest samozrejme tú najkratšiu, ktorá vedie cez Samáriu. Prechádza cez mesto Sychar. Tejto ceste sa zbožní Židia vyhýbali, pretože na území Samárie žili ľudia z rôznych krajín, rodov. Čiže nežil tam čisto židovský národ. Samozrejme, títo ľudia, ktorí sa tam nasťahovali, priniesli so sebou rôznu kultúru a rôzne pohanské zvyky. Preto pravoverní Židia považovali Samaritánov za „nečistý národ“, a aby sa nepoškvrnili, radšej cez túto krajinu ani neprechádzali. Ježiš predsa len ide touto krajinou, ba dokonca sa ešte aj zhovára so samaritánskou ženou. Akonáhle ju požiada o vodu, žena sa ho prekvapivo pýta: „Ako si môžeš ty, Žid, pýtať vodu odo mňa, Samaritánky“ (Jn 4,9)? Nezaujalo vás slovíčko „pýtať“. Ježiš si pýtal vodu: „Daj sa mi napiť“ (Jn 4,10). Vedel, že ju to veľmi prekvapí, a že bude môcť obrátiť tento dialóg a úplne zmeniť vzťah.
Zrazu ten, ktorý je smädný, ponúka nápoj; ten, ktorý prosí, stáva sa darcom a žena, ktorá má byť darkyňou vody, stáva sa prosiacou. Židovskí muži nemali vo zvyku prichádzať k ženám a už vôbec nie k samaritánskym. Ježiš - Žid, muž, predsa ako prvý nadväzuje dialóg. A aké sú dôsledky nadviazania tohto dialógu krásne vidíme na konci evanjelia. Mnoho Samaritánov uverilo v neho pre slovo ženy. Keď ho prosili, aby u nich zostal, Ježiš zostáva dva dni a evanjelista Ján píše: „A ešte viac ich uverilo pre jeho slovo“ (Jn 4,41). Ježiš, Boh, vychádza s iniciatívou: „Daj sa mi napiť“ (Jn 4,10). Prečo? Aby o chvíľu vyšla s iniciatívou žena a prosila o to isté.
Obráťme na chvíľu svoj pohľad na prvé čítanie a putujme spolu s Izraelským národom do zasľúbenej zeme. Izrael putuje púšťou, lenže dôjdu zásoby vody a ľud repce proti Mojžišovi: „Na čo si nás vyviedol z Egypta? Aby si nás umoril smädom“ (Ex 17,3)? A čo robí Boh? Na žiadosť Mojžiša dáva ľudu „živú vodu“, aby mohli dôjsť do zasľúbenej zeme.
Vráťme sa späť k evanjeliu. Vidíme, že v obidvoch textoch, tak knihy Exodus ako aj u sv. Jána evanjelistu sa hovorí o vode. Voda, ktorej keď sa ľudia napijú, dôjdú do svojho cieľa. Cieľom pre starozákonného ľudu, ktorý vyšiel z Egypta, je zasľúbená zem. Cieľom novozákonného ľudu čiže nás, je večný život. V knihe Exodus dáva Boh čistú pramenitú vodu, ktorá je zvlášť potrebná na púšti.
Teraz vám položím otázku: „O akej vode hovorí Ježiš? Akú vodu nám ponúka on?“ Sv. Pavol nám dáva odpoveď v druhom čítaní: „Skrze neho máme vierou prístup k tej milosti, v ktorej zotrvávame, aj sa chválime nádejou na Božiu slávu“ (Rim 5,2). Čiže Ježiš nám ponúka živú vodu, ktorou je Božia milosť. Tak ako Izraelský národ dostáva od Boha vodu k tomu, aby dosiahli cieľ, rovnako nám Boh dáva svoju milosť, aby sme dosiahli cieľ, pre ktorý sme boli stvorení - spásu svojej duše. Jednou zo šiestich hlavných právd je, že milosť Božia je k spáse potrebná. Tak ako voda je potrebná k životu na zemi, tak je milosť potrebná k životu v nebi. O tejto vode hovorí Ježiš Samaritánke: „Keby si vedela, kto je ten, čo ti hovorí: „Daj sa mi napiť,“ ty by si poprosila jeho a on by ti dal živú vodu“ (Jn 4,10). Izraeliti putujú púšťou štyridsať rokov, aby prišli do svojho cieľa.
Aj my v tomto čase putujeme štyridsať denným pôstom, ktorý symbolizuje púšť. Na konci tohto pôstu na Veľký piatok nám z Ježišovho otvoreného boku vytryskne, tak ako Izraelitom zo skaly, prúd živej vody, prúd Božej milosti. Lenže nielen týchto štyridsať dní je takýmto putovaním po púšti, ale celý náš život je takýmto putovaním do zasľúbenej zeme. Aby sme nezahynuli smädom, aby naša duša nezahynula smädom, stretáme sa na tejto ceste tak ako Samaritánka s Ježišom.
Po prvýkrát sme sa s ním stretli, hoci si to mnohí z nás nepamätáme, pri studni nášho krstu. Tu sa nám dáva Ježiš prvýkrát „napiť“ živej vody. Áno, práve pri krste bola do našej duše vliata milosť Božia skrze Ducha. Sv. Pavol nám v dnešnom čítaní krásne definuje, čo je tá milosť Božia, hovorí: „...Božia láska ja vliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého“ (Rim 5,5). Milosť Božia nie je nič inšie než láska samého Boha rozliata v našich srdciach. Položme si otázku: „Je v mojom srdci skutočne rozliata Božia láska?“ Táto Božia láska bola vliata do srdca pri krste, čiže vtedy, keď som bol očistený od dedičného hriechu. Len vtedy som mohol prijať Lásku do svojho srdca, keď v ňom nebol nijaký hriech? Ako vyzerá moje srdce teraz? Každý dostal prameň Božej milosti pri svojom krste. Všetci sme ľudia a naša ľudská prirodzenosť je naklonená na zlé. Robíme chyby, každý jeden z nás. Takto zanášame špinou tento prameň Božej milosti, preto je potrebné, aby sme ho pravidelne čistili. Nik z nás nie je bez hriechu. Aj Samaritánka sama svedčí o svojej hriešnosti pred svojimi krajanmi, keď hovorí: „Povedal mi všetko, čo som porobila“ (Jn 4,39). Ale tak ako Samaritánke Ježiš ponúka živú vodu aj nám, zanecháva prameň, z ktorého môžeme túto živú vodu čerpať. Ten prameň má názov sviatosť zmierenia. Pri tejto sviatosti sa nám odpúšťajú hriechy a naša duša sa stáva čistou akou bola pri krste. Ďalším prameňom Božej milosti sú ostatné sviatosti.
Daj sa mi napiť, lebo viem, že voda, ktorú mi dáš ty, Pane, stane sa vo mne prameňom vody prúdiacej do večného života (porov. Jn 4,14). Tou studňou je sviatosť zmierenia a ostatné sviatosti a vodou je milosť posväcujúca, milosť pomáhajúca a ostatné milosti, ktoré nám sviatosti dávajú. Ďakujme Pánovi Ježišovi, že nám svojou smrťou na kríži zanechal nevysychajúci prameň živej vody. Zároveň prosme pri sv. omši, aby sme mali silu čerpať z tohto prameňa milostí. Amen.