Meditácia na 22.03.2020
4. pôstna nedeľa | Jn 9, 1. 6-9. 13-17. 34-38
Ako Ježiš šiel, videl človeka, ktorý bol od narodenia slepý. Napľul na zem, urobil zo sliny blato, blatom mu potrel oči a povedal mu: „Choď, umy sa v rybníku Siloe,“ čo v preklade znamená: Poslaný. On šiel, umyl sa a vrátil sa vidiaci. Susedia a tí, čo ho predtým vídali žobrať, hovorili: „Nie je to ten, čo tu sedával a žobral?“ Jedni tvrdili: „Je to on.“ Iní zasa: „Nie je, len sa mu podobá.“ On vravel: „Ja som to.“ Zaviedli ho, toho, čo bol predtým slepý, k farizejom. Ale v ten deň, keď Ježiš urobil blato a otvoril mu oči, bola práve sobota. Preto sa ho aj farizeji pýtali, ako to, že vidí. On im povedal: „Priložil mi na oči blato, umyl som sa a vidím.“ Niektorí farizeji hovorili: „Ten človek nie je od Boha, lebo nezachováva sobotu.“ Iní vraveli: „Ako môže hriešny človek robiť takéto znamenia?“ A rozštiepili sa. Znova sa teda pýtali slepého: „Čo hovoríš o ňom ty? Veď tebe otvoril oči!?“ On odpovedal: „Je prorok.“ Povedali mu: „Celý si sa v hriechoch narodil a nás poúčaš?!“ A vyhnali ho von. Ježiš sa dopočul, že ho vyhnali, vyhľadal ho a povedal mu: „Ty veríš v Syna človeka?“ On vravel: „A kto je to, Pane, aby som v neho uveril?“ Ježiš mu povedal: „Už si ho videl – a je to ten, čo sa rozpráva s tebou.“ On povedal: „Verím, Pane,“ a klaňal sa mu.
Ježiš predpovedal učeníkom, že prídu časy, keď ich „vylúčia zo synagógy" (Jn 16,2). Správanie a postoj farizejov k Ježišovi je preniknutý nenávisťou. Zatvárajú si oči pred pravdou. Ani nadávky, ani urážanie protivníkov a nakoniec ani ich násilie im nepomôže, aby zvíťazila ich pravda. Lož je vždy lož. V udalosti uzdravenia slepého nachádzame viac právd: Ježiš je vždy verný človekovi, ktorý mu ostáva verný. Iná pravda je, že vernosť vždy prináša osvietenie. Môže síce vyvolať aj prenasledovanie zlých ľudí, ale odmenou vernosti je vždy dôverné priateľstvo s Ježišom a hlbšie poznanie jeho osoby a jeho lásky. Každé stretnutie s Ježišom je spojené so súdom.
Totiž, už náš postoj k Ježišovi je náš súd nad nami samými. Keď nevidíme v Ježišovi nič, čo by sme mali milovať, obdivovať, vtedy odsudzujeme seba samých. Ak vidíme v Ježišovi niekoho, hodného obdivu a lásky, vtedy sme na ceste k Bohu. Vidíme svoje slabosti, máme však oči, ktoré môžeme ešte viac otvoriť a vniknúť hlbšie do pravdy. Ak si neuvedomujeme svoje slabosti a nedostatky, sme skutočne slepí. Kto si začne uvedomovať svoje slabosti, môže sa stať silným. Z toho plynie, že jedine ten človek, ktorý si uvedomuje svoju hriešnosť, môže dostať odpustenie. Potrebné je žiť s vedomím, že máme zodpovednosť za talenty od Boha.
Farizeji neboli vychovaní v nevedomosti a preto sú odsúdení. Vedeli o Mesiášovi a predsa ho neprijali. Memento zodpovednosti za privilégiá, ktoré máme. Pýcha a nerozumnosť vedú k slepote a nenávisti, ktoré nemôže ani Ježiš uzdraviť, pretože rešpektuje slobodu a rozum človeka. Udalosť uzdravenia slepého a následné udalosti poukazujú na slová: „Svetlo prišlo na svet, a ľudia milovali tmu viac ako svetlo, lebo ich skutky boli zlé" (Jn 4,19). Ľudia žijú vo tmách, keď ich skutky sú zlé. Kto odvracia svoju tvár od Krista, volí si tmu, koná, čo sa Bohu nepáči. Kto chce žiť v hriechu, vyhľadáva tmu, uteká od Svetla - Krista, „aby jeho skutky neboli odhalené" (Jn 2,20).
Hriech dokáže tak zaslepiť oči, že človek stráca pojem krásy, dobra, zatvrdne, odcudzí sa ľuďom i sebe, a najmä Bohu. Kto miluje špiny svojich hriechov, ten nemôže milovať Krista. Uteká pred Kristom, pretože Ukrižovaný ho znepokojuje a pripomína mu, že povinnosťou človeka je, aby bol dieťaťom Božím a nie diablovým. Každý hriešnik je slepý, pretože nevidí, kde je dobro, šťastie a zápach bahna mu viac vonia ako vôňa kvetu. Naopak, kto svoju tvár obracia ku Kristovi, on ho uzdravuje z prípadnej slepoty. Práve preto staňme sa apoštolmi, kresťanmi, bratmi a sestrami, ktorým nie je ľahostajná duša brata či sestry z okolia, ktorí sa nachádzajú v hriechu a sú slepí. Naše modlitby, osobný príklad, ale aj rozhovory i tvrdé, vážne, treba využiť, aby sme pomohli slepému na duši stretnúť sa so svojím Vykupiteľom - Ježišom.
Boh dopustí na nás aj kríž, pretože vtedy stávame sa viac vnímaví, viac a skôr si nachádzame čas pre Boha, na modlitbu. Práve v kríži mnohým sa vracia zrak. Prijímajme tých, čo sa vracajú ku Kristovi ako márnotratný syn s porozumením a láskou ako otec z evanjelia a nie ako starší brat. Ak sme zdraví, ak náš zrak duše nie je chorý, stále žime vo vedomí, že sme ohrození a máme bdieť. Nesmieme sa vystaviť strate milosti posväcujúcej, viac a viac s radosťou prežívajme priateľstvo s Ježišom. Keď nepodceňujeme prevenciu v oblasti zdravia tela, tým viac je správne, že venujeme pozornosť prevencii duše pred akýmkoľvek hriechom.
Preto i dnes nechceme zostať len pri vypočutých slovách, ale už pri omši sa modlíme o svetlo Ducha Svätého: čo, kde a ako konať vo viere. Amen.