Meditácia na 23.03.2020
Pondelok po 4. pôstnej nedeli | Jn 4, 43-54
Ježiš odišiel zo Samárie do Galiley. Lebo sám Ježiš sa osvedčil, že vo svojej vlasti prorok nemá úctu. Keď prišiel do Galiley, Galilejčania ho uvítali, lebo videli všetko, čo urobil cez sviatky v Jeruzaleme. Aj oni tam boli na sviatky. Prišiel teda znova do Kány Galilejskej, kde premenil vodu na víno. Bol tam istý kráľovský úradník, ktorý mal v Kafarnaume chorého syna. Ako počul, že Ježiš prišiel z Judey do Galiley, vybral sa k nemu a prosil ho, aby šiel uzdraviť jeho syna, ktorý už umieral. Ježiš mu povedal: „Ak nevidíte znamenia a divy, neveríte.“ Kráľovský úradník mu hovoril: „Pane, poď, kým mi dieťa neumrie!“ Ježiš mu povedal: „Choď, tvoj syn žije!“ On uveril Ježišovmu slovu a šiel. Ešte bol na ceste, keď mu prišli sluhovia naproti a hovorili, že jeho dieťa žije. Pýtal sa ich, koľko hodín bolo, keď sa mu uľavilo. Povedali mu: „Včera o jednej popoludní mu prestala horúčka.“ Tu otec poznal, že to bolo práve v tú hodinu, keď mu Ježiš povedal: „Tvoj syn žije.“ A uveril on i celý jeho dom. Toto bolo už druhé znamenie, ktoré urobil Ježiš, keď prišiel z Judey do Galiley.
Svätosť nie je vec samozrejmá
Čo si pri návštevách často všimneme? V jednom dome majú na stene kríž, aj nábožné obrazy, aj sochu, najčastejšie Panny Márie alebo Božského Srdca Ježišovho. V druhom a nemusí to byť moderný dom - novostavba, spomenuté veci nevidíme. O prvých nemôžeme povedať, že sú nábožní, ako aj o druhých nemôžeme povedať, že sú neveriaci. Niekto teraz povie: Je to každého súkromná vec. Áno. Tak si uvedomujeme, že svätosť nie je vec samozrejmá. Aj správanie úradníka z Kafarnauma, ktorý prosí Ježiša o uzdravenie syna, nie je vec samozrejmá. A Ježišova odpoveď: „Choď, tvoj syn žije" (Jn 4,50) - je samozrejmá?!
Nie! Ježiš vidí do vnútra otca chorého syna. Tento muž z vyššej spoločenskej vrstvy je úradníkom, ktorý prichádza za Ježišom z Kafarnauma až do Kány Galilejskej a neprosí len ako utrápený otec, ale Ježišovi verí, že mu môže uzdraviť syna. K tomu, aby uveril v moc Krista, Ježiš mu robí výčitku: „Ak nevidíte znamenia a divy, neveríte" (Jn 4,48). Otec ešte neverí v poslanie Ježiša. Keď mu však Ježiš povie: „Choď, tvoj syn žije!" (Jn 4,50) - uverí Ježišovmu slovu a ide domov. Viera úradníka sa umocňuje, keď sa od sluhov dozvie o hodine uzdravenia: „Včera o jednej popoludní mu prestala horúčka" (Jn 4,52). Tak otec syna spoznáva moc Krista na diaľku. „A uveril on i celý jeho dom" (Jn 4,53).
Viera sa nedá kúpiť, zdediť, požičať, uhradiť, ale ku viere sa môžeme dopracovať. A vidíme z nášho okolia, že nie je to vec samozrejmá. Sme svedkami, že z tradičnej kresťanskej rodiny, kde sa viera chápala ako vec samozrejmá, zrazu sú deti ateisti, alebo ľahostajní kresťania, či pokrstení neveriaci. Viera teda to nie je len chodenie do kostola. Viera vyžaduje spoluprácu s Kristom. Áno, sú to aj tradičné veci, kostol, sviatosti, modlitba, ale nie zo zvyku, nanútenia, podriadenia sa autorite rodičov. Viera je vec presvedčenia. V každom veku a postavení dať Bohu, čo mu patrí. Vtedy vnútro, duša človeka s Kristom tvorí priateľstvo. Tento vzťah sa dá vyjadriť názvom svätosť. Človek, ktorý znova a znova dáva Boha na prvé miesto vo svojom živote, tak verejnom i súkromnom, je svätý. A toto nie je medzi kresťanmi vec samozrejmá. Je dobré, keď sa podobáme otcovi z dnešného evanjelia, ktorý verí, že to, čo sa o Ježišovi rozpráva, sú veci rozumom človeka nepochopiteľné. Verí, že Ježiš môže spraviť aj v prípade jeho syna nepochopiteľnú vec. Vidíme, že viera sa zmenila na priateľstvo. „A uveril on i celý jeho dom" (Jn 4,53). Naša svätosť je teda skutočné priateľstvo s Ježišom. Uverili sme nielen tomu, čo sa o Ježišovi hovorí i jeho slovám, ale to všetko aj v každodennom živote uskutočňujeme.
Svätosť by sa mala dnes stať našou samozrejmou vecou. Svätosť nie sú sväté obrázky, sochy, ale naša stála odpoveď na Ježišove slová o priateľstve s ním. Amen.