Meditácia na 01.05.2020
Piatok po 3. veľkonočnej nedeli | Mt 13, 54-58
Ježiš prišiel do svojej vlasti a učil ich v synagóge. Oni sa divili a hovorili: „Skade má tento takú múdrosť a zázračnú moc? Vari to nie je tesárov syn? Nevolá sa jeho matka Mária a jeho bratia Jakub a Jozef, Šimon a Júda? A nie sú u nás všetky jeho sestry? Skadeže má toto všetko?“ A pohoršovali sa na ňom. Ale Ježiš im povedal: „Proroka si všade uctia, len nie v jeho vlasti a v jeho dome.“ A pre ich neveru tam neurobil veľa zázrakov.
Vieme, že Pán Ježiš je veľmi vďačný matke a pestúnovi za preukázané dobrá. Ich príhovor v Božom kráľovstve je veľký. Preto Cirkev už stáročia venuje pozornosť Panne Márii a sv. Jozefovi. My sa im neklaniame, ale v mnohých pobožnostiach sa k nim obraciame o príhovor u Pána Ježiša. Áno, modlíme sa aj priamo k Pánu Ježišovi, ale využívame aj túto možnosť a cez nich túžime svoju prácu, svoju činnosť premeniť na odmenu od Pána Ježiša. Máme mnoho dôkazov, že keď vzývame Pannu Máriu a svätého Jozefa o pomoc a ochranu, neostávame bez milostí. Tak si uvedomujeme, že sa vyplatí modliť sa, prosiť, teda pracovať na svojom posvätení, získaní milostí pre náš život tu na zemi aj cez týchto svätých.
Cez mesiac máj sme si zvykli zdobiť jarnými kvetmi obrazy, sochy, oltáre Panny Márie a vo väčšom počte a častejšie navštevovať tak pútne mariánske miesta, ako aj naše kostoly. V tomto mesiaci zvlášť venujeme pozornosť Litániám loretánskym, kde päťdesiatkrát vyslovujeme rôzne prívlastky a tituly Panne Márii a tak jej vzdávame úctu a zároveň pracujeme na svojom posvätení.
Príklad Panny Márie nestráca ani dnes v dobe vyspelej civilizácie na význame a hodnote. Aj my si chceme všimnúť jednotlivé tituly, zamyslieť sa nad nimi, vysvetliť si ich možno dnes málo hovoriaci, ale rovnako účinný význam, keď ju budeme nasledovať v jej pokore a poníženosti.
Keď stojíme na začiatku týchto úvah, je to ako túžba dievčatka, ktoré chce z prvých jarných kvetov uviť svojej mamičke kytičku. Dievčatko pri tej činnosti cíti radosť. Pri zbieraní kvetov je neúnavné. A keď prikladá kvietok ku kvietku, myslí na svoju mamu, ktorej chce z lásky darovať kytičku. Dievčatko vie, že mame spraví veľkú radosť. Čo môže také dieťa krajšie dať svojej matke? Veď jeho matka čaká len toto. Nič viac jej dievčatko nemôže a nedokáže dať. Aj naša činnosť je dievčatku podobná. Cítime sa predsa byť synmi a dcérami Panny Márie. Pán Ježiš nám to pripomenul na kríži: „Hľa, tvoja matka“ (Jn 19,27).
V tomto mesiaci, keď ožíva po zimných mesiacoch príroda, akoby aj my sme zas cítili potrebu v tejto veľkonočnej dobe, v tomto pre mnohých najkrajšom mesiaci všimnúť si svoju nebeskú Matku. Preto chceme pri každej úvahe ochotne ponúknuť aj svoje srdce. Uvedomujeme si, že Panne Márii nemôžeme k jej sláve, ktorú obdržala za svoju vernosť od Syna, nič pridať. Panna Mária má už najvyšší stupeň slávy, odmenu od Pána Ježiša. Aj napriek tomuto poznaniu naša dobrovoľná účasť na jej pobožnostiach, modlitbe a úvahách pri Litániách loretánskych je prejavom našej činorodej lásky k Panne Márii. Vieme, že jej sa takáto činnosť páči a primerane nám vyprosuje požehnanie, milostí od svojho Syna a všetko potrebné pre nás a pre tých, na ktorých budeme myslieť. Keď toto svoje predsavzatie splníme, iste aj nás čaká odmena, akú daroval Pán Ježiš nielen svojej matke, ale aj svojmu pestúnovi - sv. Jozefovi.
Naše ruky nechceme mať len založené a čakať. My vieme, že aj nebo sa dobýja násilím a len násilníci sa ho zmocnia. Naše násilie, naša zväčšená úcta k Panne Márii a naše častejšie modlitby a úvahy o jej živote budú odmenené. Veríme, že jej láska sa ešte viac prejaví v našom živote. Amen.