Meditácia na 02.06.2020
Utorok 9. týždňa v Cezročnom období | Mk 12, 13-17
K Ježišovi poslali niekoľko farizejov a herodiánov, aby ho podchytili v reči. Tí prišli a povedali mu: „Učiteľ, vieme, že vždy vravíš pravdu a neberieš ohľad na nikoho, nehľadíš na osobu človeka, ale podľa pravdy učíš Božej ceste. Slobodno platiť cisárovi daň, či nie? Máme platiť, či nemáme?“ Ale on poznal ich prefíkanosť a povedal im: „Čo ma pokúšate?! Prineste mi denár, nech sa naň pozriem!“ A oni priniesli. Spýtal sa ich: „Čí je tento obraz a nápis?“ Oni mu odpovedali: „Cisárov.“ A Ježiš im povedal: „Čo je cisárovo, dávajte cisárovi, a čo je Božie, Bohu.“ I obdivovali ho.
Aký mám mať vzťah voči Bohu? Do akej miery mu mám slúžiť, čo všetko mu mám dať? Nemám niekedy pomýlené hodnoty, čo komu patrí v prvom rade? Nad týmto sa chcem spolu s vami zamyslieť. „Dajte teda cisárovi, čo patrí cisárovi, a Bohu, čo patrí Bohu“ (Mk 12,17). V úvode dnešného evanjelia sme počuli pokrytectvo, ako to hovorí aj sám Ježiš. Neprichádzajú, aby sa dozvedeli pravdu, čo komu patrí, ale aby ho priviedli k nastraženej pasci a do nej ho aj chytili. K pádu do tejto pasce ho malo priviesť len jediné slovo, ktoré malo znieť: buď áno, alebo nie. Ak povie áno, postaví sa proti mase zbožného ľudu, ak povie nie, možno ho vydať ako vzbúrenca. Ježiš tu zrejme nevidí úplne žiadny problém, ale iba konštatuje, aká je skutočnosť.
To, na čom v skutočnosti záleží je to, že ak chceme dávať Bohu, čo mu patrí, to môžeme aj pod cudzou nadvládou. Ježiš o tom hovoril stále, veď o tom je celé jeho evanjelium. Keď toto pochopíme, vtedy sa stanú druhoradými všetky ostatné otázky i otázka pokrmu či odievania sa, alebo ako problém, ktorý sa vyskytol v dnešnom evanjeliu a to ohľadom platenia dane. Toto si musíme uvedomiť aj my, bratia a sestry, že Boh má prednostné právo.
Keď toto budeme zachovávať, on nás určite požehná a dá nám dobrá nielen duchovné, ale aj hmotné. Určite nám ich dá v primeranej miere, len musíme vedieť, ako s nimi nakladať a správne ich využívať. Nie stále hovoriť: málo a málo. Musíme si naozaj uvedomiť, že tomu, čo Boh od nás žiada, môžeme vyhovieť bez akýchkoľvek problémov, aby sme dávali aj svoje cisárovi. Môžeme si, bratia sestry, pod cisárom predstaviť napríklad našu prácu. Často sa možno ospravedlňujeme, že sa nemôžem pomodliť, prípadne ísť do kostola, lebo mám veľa práce. Ale to nie je pravda. Čas na Boha si i napriek tomu môžeme nájsť, len musíme chcieť. Nestačilo by niekedy päť minút skôr vstať a pomodliť sa? Alebo namiesto posedávania pri kávičke či pozeraní televízora zájsť na sv. omšu do kostola? Ja si myslím, že určite áno. Každý z nás by vo svojom dennom programe chvíľku času, namiesto nejakých zbytočných vecí, našiel. Len je to o tom, či to naozaj chcem ja sám. To už záleží len na nás samých, či ten čas využijem s Bohom, alebo sám so sebou pre svoje pohodlie. Skúsme to aj my všetci. Dať Bohu, čo patrí v prvom rade Bohu, napriek tomu, že dáme aj cisárovi. Amen.