Meditácia na 16.06.2020
Utorok 11. týždňa v Cezročnom období | Mt 5, 43-48
Ježiš povedal svojim učeníkom: „Počuli ste, že bolo povedané: ‚Milovať budeš svojho blížneho a nenávidieť svojho nepriateľa.‘ Ale ja vám hovorím: Milujte svojich nepriateľov a modlite sa za tých, čo vás prenasledujú, aby ste boli synmi svojho Otca, ktorý je na nebesiach. Veď on dáva slnku vychádzať nad zlých i dobrých a posiela dážď na spravodlivých i nespravodlivých. Lebo ak milujete tých, ktorí vás milujú, akú odmenu môžete čakať? Vari to nerobia aj mýtnici? A ak pozdravujete iba svojich bratov, čo zvláštne robíte? Nerobia to aj pohania? Vy teda buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec.“
Vyberáme si jedlá v reštaurácii. Vyberáme si kultúru... Vyberáme si priateľov... Ježiš hovorí: „...buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec"! (Mt 5,48). Láska jednoducho zahŕňa všetky povolania, objíma všetky časy a miesta, je večná. My máme preukazovať milosrdenstvo svojim blížnym. Ježiš nám to v dnešnom evanjeliu veľmi jasne hovorí. Náš Pán ide ešte ďalej a žiada od nás, aby sme preukazovali lásku a konali dobré skutky hlavne tým, ktorí nám to nemajú ako odplatiť. Dokonca máme milovať a modliť sa aj za svojich nepriateľov. Takáto dokonalosť sa dá dosiahnuť jedine vtedy, keď budeme hľadieť na Krista pribitého na kríži a z neho čerpať silu.
Muž menom Dapozzo strávil osem rokov v nacistickom koncentračnom tábore. Keď sa vrátil domov ku svojim, zdôveril sa, s čím všetkým tam musel bojovať, hovoril: „Býval som pevnej konštrukcie, ale vtedy som nevážil viac ako 45 kg a celé moje telo nieslo znaky po ranách, ktoré som utŕžil. Mal som zlomené pravé plece bez ošetrenia. Večer na Vianoce 1943 ma dal zavolať veliteľ. Stál som pred ním do pol tela nahý a bosý. Bol za stolom ozdobeným najvyberanejšími lahôdkami. Mal som asistovať postojačky umierajúc od hladu pri jeho kráľovskej večeri. A predsa som sa usiloval zo všetkých síl ako kresťan mať ho rád. Po jedle podporučík priniesol kávu s koláčikmi. Veliteľovi očividne chutili, pozrel sa na mňa a povedal mi: „Vaša žena je znamenitá kuchárka, Dapozzo!" Nerozumel som, čo tým chcel povedať. Vysvetlil mi to sám: „Už roky vám žena posiela koláčiky, ktoré mi vždy nesmierne chutili." Pokušenie nenávidieť ho bolo neznesiteľné. Moja žena a moje štyri deti šetrili zo svojich malých dávok múky, masla a cukru, aby mi posielali tie koláče, ... a tento človek ich vždy zjedol. Požiadal som veliteľa, aby mi dovolil aspoň privoňať ku koláčom, aby som si pripomenul domov. Odmietol a zreval: „Raus! Von!" Po vojne som našiel stopu tohto veliteľa. Zmenil si meno a viedol jednoduchý život, snažiac sa neupútať pozornosť. V roku 1953 som ho išiel navštíviť s jedným priateľom. Nespoznal ma. Tak som sa teda predstavil: „Som číslo 17531. Pamätáte si Vianoce 1943?" Zmocnila sa ho hrôza. „Prišli ste sa mi pomstiť?", opýtal sa bezvýrazným hlasom. Namiesto odpovede som otvoril pred ním veľký balík. Boli v ňom vynikajúce koláče. Požiadal som jeho manželku, či by nebola taká láskavá a uvarila nám kávu. Potom sme si rozdelili koláče a všetci štyria sme si vypili kávu. Po celý čas sme boli ticho. Veliteľ sa rozplakal a povedal: „Ako ste mi mohli odpustiť?" Odpovedal som mu: "Z lásky ku Kristovi."
Áno, máme odpúšťať. Je správne, kresťanské, že pre lásku od Ježiša, chceme milovať i nepriateľov... Priberme si tieto Ježišove slová do svojho života... Amen.