Meditácia na 03.08.2020
Pondelok 18. týždňa v Cezročnom období | Mt 14, 22-36
Len čo Ježiš nasýtil zástupy, rozkázal učeníkom, aby nastúpili na loďku a išli pred ním na druhý breh, kým on rozpustí zástupy. Keď rozpustil zástupy, vystúpil sám na vrch modliť sa. Zvečerilo sa a on tam bol sám. Loďka bola už mnoho stadií od zeme a zmietali ňou vlny, lebo vietor dul proti nim. Nad ránom sa, kráčajúc po mori, blížil k nim Ježiš. Keď ho učeníci videli kráčať po mori, vzrušení vraveli: „Mátoha!“ A od strachu vykríkli. Ale Ježiš sa im hneď prihovoril: „Vzchopte sa! To som ja, nebojte sa!“ Peter mu povedal: „Pane, ak si to ty, rozkáž, aby som prišiel k tebe po vode.“ On povedal: „Poď!“ Peter vystúpil z loďky, vykročil po vode a šiel k Ježišovi. Ale keď videl silný vietor, naľakal sa. Začal sa topiť a vykríkol: „Pane, zachráň ma!“ Ježiš hneď vystrel ruku, zachytil ho a povedal mu: „Maloverný, prečo si pochyboval?“ A keď vstúpili do loďky, vietor utíchol. Tí, čo boli na loďke, klaňali sa mu a vraveli: „Naozaj si Boží Syn!“ Preplavili sa na druhý breh a došli do kraja Genezaret. Len čo ho obyvatelia toho kraja spoznali, vyslali poslov do celého okolia. I prinášali k nemu všetkých chorých a prosili ho, aby sa smeli dotknúť aspoň obruby jeho odevu. A všetci, čo sa ho dotkli, ozdraveli.
V dnešnej dobe si už ani nevieme predstaviť život bez príkazov rôzneho druhu. Sú to príkazy: či už sa jedná o právny zákon, ktorého nedodržiavanie nás stojí čas, peniaze alebo odňatie slobody. Stretávame sa s nimi pri cestnej premávke, v práci nám rozkazujú `toto dnes urobíš`. Aj študenti sa stretávajú s príkazmi `tak, takúto prácu urobíš, toto sa naučíš` a koniec koncov sú tu aj deti, ktoré majú poslúchať príkazy svojich rodičov. Aj ja musím poslúchať svojich predstavených. Jednoducho povedané: všetci kohosi počúvame a všetci niekomu rozkazujeme a za všetkým je nejaká naša predstava či predstava niekoho iného, aby bol život krajší a bezpečnejší. Aj my kresťania sme už akosi zvyknutí na prikázania, ktoré nám dáva sám Boh.
Ale to, čo sme práve počuli v evanjeliu a to hneď v prvej vete, ma dosť oslovilo. „A hneď rozkázal učeníkom“ (Mt. 14,22). Spôsobilo to možno aj to, že akosi nie sme zvyknutí na takýto spôsob u Ježiša, žeby niekomu často rozkazoval. Čo tomuto všetkému predchádzalo? Ježiš a učeníci sa nachádzajú na pustom mieste, na ktoré sa dostali loďkou. Ľud ich však prenasleduje pešo. Bol to celkom slušný zástup, veď tam bolo 5000 mužov okrem žien a detí. Boli hladní, tak Ježiš rozmnožuje chlieb a ryby, a všetci sa spolu najedia. Hneď potom Ježiš rozkazuje učeníkom, ako sme práve dnes počuli, aby nastúpili na loďku a odišli na druhý breh.
Prečo Ježiš používa takýto spôsob? Je možné, že je to kvôli ochráneniu apoštolov. Veď príkazy aj nás chránia či je to v cestnej premávke, alebo tie Božie prikázania, ktoré nás chránia tým, že nám ukazujú smer: čo robiť, aby sme prišli k spaseniu, na ktoré čakáme. Tak pred čím ich chcel Ježiš uchrániť?
Je možné, že ich chcel chrániť pred nepriateľkou duše a tou je pýcha. Veď si len predstavme, keby sme my boli na ich mieste, či nás neprepadne pýcha, veď by sme boli učeníkmi toho, kto dokáže uzdravovať, odpúšťať hriechy. Učeníkmi toho, ktorý vie vyháňať zlých duchov a oživovať mŕtvych a nakoniec rozmnožovať fyzický chlieb, že sa z neho dá najesť také množstvo ľudí. Museli by sme byť pripravení na to, že tí ľudia naokolo sa nás na to, skade je toľko chleba na pustatine, budú pýtať. Veď dobre vedia, že tu nie je nijaká podzemná pekáreň, ktorá by napiekla toľko chleba a to nehovoriac o rybách. Museli by sme len s nemalou skromnosťou im odpovedať, že to urobil Ježiš, ale tá ľudská vlastnosť `pochváliť sa`, by nám kázala dodať, že my sme jeho učeníci, čo znamená, že ak som učeník, tak sa to od učiteľa naučím a všetky tie zázračné veci budem robiť ja.
A tu určite cítite, by mohla nastúpiť v našom srdci už spomínaná nepriateľka pýcha. A Ježiš sa snaží tomu, aby si začali o seba učeníci myslieť čosi viac, vyhnúť, ochrániť ich od toho, aby pýcha zvíťazila v ich srdciach. Bolo by však iste veľa iných dôvodov, prečo ich posiela odtiaľ preč. Ale potvrdenie toho, čo som doteraz hovoril by mohlo byť na loďke.
Ježiš ako rozpustil zástup, sám sa potom modlil. Dobieha ich tak, že kráča po mori. A čo urobí Peter ohúrený rozmnožením chleba a teraz vidiac Ježiša kráčať po vode? Hurá, tak to musím skúsiť, veď som jeho učeník a čo sa raz od učiteľa naučím, tak to budem vedieť. Vstupuje na vodu a ona ho istú dobu drží tak, že po nej kráča ako jeho učiteľ. Kráča až do chvíle, keď si neuvedomí, čo sa to s ním deje. On rybár, človek, ktorý má s vodou rozrobené od mladosti, namiesto, aby v nej plával, po nej kráča. Uvedomí si, že je fakt dobrý, že to dokázal a vtedy sa potápa. Dostal frčku do nosa alebo po prstoch - ako sa hovorí... Pýcha a sebaistota sa topí. Ježiš ho však nenechá utopiť sa, ale mu pomáha do loďky.
Sme vrchol Božieho diela. A ako sa často správame? Hľa, to je viera. Viera je, že vkladám svoj osud, svoju nádej, svoju bezpečnosť do náručia živého, žijúceho Pána Ježiša, že sa na neho spoľahnem a úplne mu dôverujem. Túto dôveru by sme mohli vyjadriť peknou prosbou svätého Petra: Pane, zachráň nás! Pane, zachráň ma! Je to naozaj pekná prosba a modlitba. V tejto modlitbe nejde tak o pomoc, ale ide o to, že sa človek sám ohodnotí; moja šikovnosť tu nič nepomôže, Pane, ty sám ma zachráň. Ja nič nemôžem, Pane, ja som slabý, neschopný, nevládny. Pane, ty ma zachráň! Ježišu, daj nám všetkým do sŕdc túžbu: nikdy nepodľahnúť pýche a ochotu počúvať prikázania, ktoré si nám zanechal, aby sme sa v živote viac netopili. Amen.