Meditácia na 07.08.2020
Piatok 18. týždňa v Cezročnom období | Mt 16, 24-28
Ježiš povedal svojim učeníkom: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma. Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho. Veď čo osoží človekovi, keby aj celý svet získal, a svojej duši by uškodil?! Alebo za čo vymení človek svoju dušu?! Lebo Syn človeka príde v sláve svojho Otca so svojimi anjelmi a vtedy odplatí každému podľa jeho skutkov. Veru, hovorím vám: Niektorí z tých, čo tu stoja, neokúsia smrť, kým neuvidia Syna človeka, ako prichádza vo svojom kráľovstve.“
Všetci po niečom túžime. Je to vlastnosť, ktorú máme rovnakú, či sme mladí, alebo starší. Niekto chce mať pekné auto, dom, bicykel, počítač, mobil a iné materiálne záležitosti. Iní chcú mať moc, chcú plávať hlboko vo vode a objavovať tak podvodný svet, iní sa chcú vyškriabať na najvyššie kopce, ale všetci chceme byť slobodní. Je to vlastnosť, ktorú často závidíme vtákom. Na to, aby sme boli skutočne slobodní, nám treba veľa úsilia. Veď všetky tie veci, čo som menoval a samozrejme ešte aj mnohé iné, nás priväzujú sami na seba a tak sme - či chceme, alebo nie, na nich závislí.
V dnešnom evanjeliu čítame „Kto chce ísť za mnou“ (Mt.16,24). Zaujalo ma na tom to slovíčko `chce`. Ako by nám Ježiš hovoril, že bez tej prirodzenej vlastnosti človeka ako je `chcenie`, sa aj v tejto oblasti nedostaneme ďalej. Znamená to, že bez tej túžby ísť za Kristom, nebudeme mať na poriadku svoju dušu, čo by bola veľká škoda. Potrebné je naše osobné chcenie a rozhodnutie rovnako, ako keď chceme napríklad stavať dom. Bez túžby a chcenia stavať dom by sme nikdy stavať nezačali. Veď na čo, ak dom nechcem..?
A po primeranej túžbe čosi robiť zistím, že to vyžaduje odo mňa veľké úsilie. A rovnako je to aj v našej túžbe ísť za Kristom. Veď kto chce ísť za ním, má zaprieť sám seba a vziať svoj kríž. Vyžaduje si to isté úsilie a na tomto to často stojí a padá. A ak sme aj chceli ísť za Kristom, pri prvej prekážke sa zrútime a vzdáme sa. Nevládzeme, nechceme už niesť kríž, veď je to `otrava` byť kresťanom a stále všetkých milovať, modliť sa a robiť dobré skutky... Bez toho to však nejde. Nesmieme sa nazdávať, že Kristus v nás, spôsobí synovstvo Božie bez nášho pričinenia, ako nejaký čarodejník, ktorý nás premení a pretvorí.
Z toho vyplýva, že bez spolupráce a nesenia si svojho kríža, nemôžeme byť synmi a dcérami Božími. On nás stvoril bez nás, ale nezachráni nás bez nás. Musíme na tom spolupracovať. A vieme v čom spočíva táto naša spolupráca? Že sa usilujeme, namáhame, aby sme sa `jemu` pripodobnili. Ak sa o to začneme snažiť, staneme sa jeho bratmi a sestrami a zároveň synmi a dcérami Božími. Slovo nebeského Otca: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie“, sa začne vzťahovať aj na nás.
Ja si myslím, že nám to za tú námahu stojí. Nebudeme to potom pociťovať, že sme závislí, ale priam naopak budeme slobodní v Kristovi našom Pánovi. Modlime sa dnes, aby sa aj v nás znovu obnovila túžba po správnych veciach, aby sme pri svojej smrti mohli bez výčitiek predstúpiť pred Boha a povedať, že sme žili správne. Amen.
