Meditácia na 14.08.2020
Piatok 19. týždňa v Cezročnom období | Mt 19, 3-12
K Ježišovi pristúpili farizeji a pokúšali ho: „Smie človek prepustiť svoju manželku z akejkoľvek príčiny?“ On odpovedal: „Nečítali ste, že Stvoriteľ ich od počiatku ako muža a ženu stvoril a povedal: ‚Preto muž opustí otca i matku a pripúta sa k svojej manželke a budú dvaja v jednom tele‘? A tak už nie sú dvaja, ale jedno telo. Čo teda Boh spojil, nech človek nerozlučuje.“ Povedali mu: „Prečo potom Mojžiš rozkázal dať priepustný list a prepustiť?“ Odpovedal im: „Mojžiš vám pre tvrdosť vášho srdca dovolil prepustiť vaše manželky; ale od počiatku to nebolo tak. A hovorím vám: Každý, kto prepustí svoju manželku pre iné ako pre smilstvo a vezme si inú, cudzoloží.“ Jeho učeníci mu povedali: „Keď je to takto medzi mužom a ženou, potom je lepšie neženiť sa.“ On im povedal: „Nie všetci pochopia toto slovo, iba tí, ktorým je to dané. Lebo sú ľudia neschopní manželstva, pretože sa takí narodili zo života matky, iných takými urobili ľudia a iní sa takými urobili sami pre nebeské kráľovstvo. Kto to môže pochopiť, nech pochopí.“
Človek sa tak ľahko dá ovplyvniť názormi svojho okolia, prostredia v ktorom žije. A ako ľahko dokáže zabudnúť na to, čo hovorí Boh, čo hovorí Kristus. Človek si veľmi rád a veľmi rýchlo dokáže prispôsobiť nejaký predpis, zákon tak, aby mu to vyhovovalo, aby to zapasovalo s jeho predstavou, požiadavkou. Hľadá príčinu, dôvod, ktorý by bol tým vhodným ospravedlnením. Takto sa správali aj farizeji, keď položili Ježišovi otázku: „Smie človek prepustiť svoju manželku z akejkoľvek príčiny?“ (Mt 19,3). Existoval zákon v židovskej spoločnosti vo vzťahu medzi mužom a ženou.
Pre Žida, Hebreja, Izraelitu to bolo niečo, čo ho robilo skutočne človekom, ako ho chcel mať Boh. Bola to vlastne jeho povinnosť. Vtedy bol požehnaný. Ale v dejinách izraelského národa vidíme aj postavy, ktoré sa tohto vzťahu zriekajú. Najmä niektorí proroci, ale vidíme to i na postave Jána Krstiteľa, na postave apoštola Pavla a mnohých iných. Práve pre Božie veci, aby mohli pracovať pre Božie kráľovstvo. Ježiš pozná zmýšľanie pýtajúcich sa farizejov. Hovorí priamo a otvorene o tvrdosti ľudského srdca. Ale chce preniesť svoju odpoveď do inej roviny, ktorou je vnútro, srdce človeka v pôvodnom Božom pláne. Pripomína to pôvodné, starozákonné „Preto muž opustí otca i matku a pripúta sa k svojej manželke a budú dvaja v jednom tele“ (Mt 19,; porov. Gn 2,24). A ďalej sám dodáva „A tak už nie sú dvaja, ale jedno telo. Čo teda Boh spojil, nech človek nerozlučuje“ (Mt 19,6).
Ťažká reč. Aj v dnešnej dobe, keď celý svet okolo nás je dôkazom tvrdosti srdca človeka voči človekovi i voči Bohu. Najbežnejšou správou na internete sú tzv. `pikošky` z intímneho života. Manželstvá na chvíľu - na skúšku, ktoré sa rozpadávajú. Sú nahrádzané partnerským spolužitím, ďalšími a ďalšími vzťahmi. Celý svet hudby, filmu, politiky, umenia je akosi viac poznačený týmto problémom. Ľudia, ktorí sú nám predkladaní ako istý `ideál` súčasného života. Ideál dokáže človeka silne motivovať. Ale zlý ideál dokáže človeka aj silne pomýliť a uviesť na tú veľmi nesprávnu cestu.
Pýtajme sa sami seba, koľkokrát sme siahli po týchto článkoch a koľkokrát to boli články prvé, ktoré nás zaujali. Sme aj my pomýlení dnešnou dobou, alebo máme ešte zdravý názor, zdravú vieru ohľadom vzťahu muža a ženy? Možno sa pýtať rovnako mladých i starších. Musíme sa ale pýtať predovšetkým sami seba. Vo svojom vnútri, vo svojom svedomí. Je pre mňa ideálom, vzorom `hviezda` z časopisu, ktorá má za sebou `pestrý život`, alebo je mojim ideálom stále Kristus, ktorého môžem uvidieť v zbožnej matke, otcovi, ktorí sú verní po celý život svojej láske, postavenej od začiatku na láske Boha? Tvrdá reč aj v dnešnej dobe. Ježišova reč je často radikálna. Evanjeliový radikalizmus nepozná niekedy kompromisy. V tomto prípade iste nie. Pretože človek nie je nejaká vec, ktorú možno použiť a potom, keď uvidí azda `inú, lepšiu, krajšiu`, môže ju zameniť.
Človek to je Boží obraz. A ten neslobodno nikdy odhodiť. V tom je dôstojnosť človeka. Podobnosť Bohu. Preto Ježiš tak dôrazne hovorí „čo teda Boh spojil, nech človek nech nerozlučuje“ (Mt 19,6). Preto vyžaduje inými slovami vernosť muža a ženy. Aj v tom spočíva veľkosť človeka.
Vernosť.
Pojem, ktorý sa dnes pomaly vytráca spomedzi ľudí. Vernosť medzi mužom a ženou, vernosť sebe, vernosť svojmu povolaniu, vernosť svojim hodnotám, svojim ideálom, vernosť maličkostiam a predovšetkým: vernosť Bohu. S týmto musíme dnes bojovať oveľa viac, pretože svet okolo nás neustále chce oberať a často i oberá o túto vernosť, ak nie sme dosť opatrní. Dokážme svetu, ktorý ponúka svoje `hodnoty`, že naša viera v Krista nás vedie k iným, pravým hodnotám. Obnovme tento vytrácajúci sa pojem vernosti v našich rodinách. Dajme mu patričné miesto v každom manželskom vzťahu. Postavme ho ako ideál pred deti, ktorým sa chce dnes ponúkať niečo iné. Rozprávajme v rodinách na túto tému, aby sme dokázali zachovať živé Božie slovo, ktoré chceme niekedy sami od seba meniť. Kristus však jasne hovorí: „Čo teda Boh spojil, nech človek nerozlučuje“ (Mt 19,6). Amen.