Meditácia na 30.08.2020
22. nedeľa v Cezročnom období | Mt 16, 21-27
Ježiš začal svojim učeníkom vyjavovať, že musí ísť do Jeruzalema a mnoho trpieť od starších, veľkňazov a zákonníkov, že ho zabijú, ale tretieho dňa vstane z mŕtvych. Peter si ho vzal nabok a začal mu dohovárať: „Nech ti je milostivý Boh, Pane! To sa ti nesmie stať!“ On sa obrátil a povedal Petrovi: „Choď mi z cesty, satan! Na pohoršenie si mi, lebo nemáš zmysel pre Božie veci, len pre ľudské!“ Potom Ježiš povedal svojim učeníkom: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma. Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho. Veď čo osoží človekovi, keby aj celý svet získal, a svojej duši by uškodil?! Alebo za čo vymení človek svoju dušu?! Lebo Syn človeka príde v sláve svojho Otca so svojimi anjelmi a vtedy odplatí každému podľa jeho skutkov.“
Kríž, a nielen Kristov, obohacuje život. Nezáleží kto sme, tieň kríža ide za nami. Hoci by sme kríž odhodili, zriekli sa ho, vymenili, príde čas, keď kríž doľahne na naše ramená. Učíme sa ho prijať podľa vzoru Božieho Syna. Kto nasleduje Krista v nesení kríža spozná, že s Kristom sa kríže nesú ľahšie, menia sa z ťažkých bremien na kríže, ktoré sa dajú niesť. Keď vedľa človeka s krížom kráča Ježiš, prestáva sa rúhať, hnevať, vyhovárať. Ježiš naučí zrealizovať slová: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma“ (Mt 16,24). O pravdivosti slov vydávajú svedectvá mnohí. Tí, čo sa narodili chorí, tí, čo pri rôznych tragédiách prišli o zdravie, drahých, svoj majetok a podobne.
Trpiaci Ježiš, muž bolesti, z Getsemany, kalvárie, Golgoty sa stáva nádejou, posilou, víťazstvom. Nie je ľahké prijať kríž. A ešte k tomu sám, či niesť ho roky. Niet sa čo čudovať, že kríža sa človek bojí. Prečo tí, čo neveria, siahajú si na život, keď doľahnú na nich kríže? S nesením kríža sa spája modlitba. Ježiš sa vtedy modlil: „Otče, ak chceš, vezmi odo mňa tento kalich! No nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane“ (Lk 22,42). Kráčať v šľapajach Krista vzpružuje, učí získavať zásluhy pre nebo, víťaziť nad malomyseľnosťou, nadobúdať istotu, že ten, kto s Kristom vytrvá, Kristom bude aj odmenený.
Uveriť v Krista a žiť s Kristom je nádej, ktorú nik iný nemôže dať. Jedine Ježiš môže s istotou sprevádzať do večnosti. Ježiš potrebuje našu pomoc. Kresťan pomáha druhému znášať kríže. Vie vypočuť, má čas pomôcť, chce poradiť bez nároku na odmenu. Kto už zažil takúto službu lásky, vie, ako to pomáha, keď má s trpiacim človek porozumenie, súcit, keď vie potešiť, pomôcť... Môžeme byť svedkami, že tí čo trpia a žijú s Kristom, stávajú sa pre zdravých povzbudením, obohatením pre zmysel a cieľ života. Je správne, že nie násilne, nie nápadne dávame trpiacim Krista silu, chuť žiť skrze evanjelium, sviatosti, návštevu, ktorá sa netočí len okolo pominuteľných vecí. Nie je zriedkavosťou, že trpiaci zdravého zahanbí tým, že sa nesťažuje, nie je netrpezlivý...
Až po smrti matky sa deti a manžel dozvedeli pravú diagnózu. Uvedomili si, čo asi pretrpela a pritom na jej tvári nevideli nechuť, žiaľ. Snažila sa byť milá, srdečná, pozorná. Čo jej bolo posilou? V tom sa zhodli jednohlasne. Jej viera v Boha, pomoc Matky Božej, čo prejavovala svojou účasťou na omši, modlitbou ruženca.
Mladí stredoškoláci sa vracali od chorej spolužiačky. Dlho medzi sebou nerozprávali. Prečo? Čakali, že ich spolužiačka, ktorá má sarkóm a vie o tom, bude ináč reagovať. A ona rozpráva o svojej chorobe otvorene, zaujíma sa o dianie okolo seba, nemá vyplakané oči, vie sa usmiať, hoci vie, že jej dni sú spočítané. Na stolíku mala Sväté písmo a ruženec. Na záver spolužiakov požiadala, že kto chce a vie sa modliť, aby sa spolu pomodlili desiatok ruženca za triedu a úspešné maturity.
Jedine mama vie, že jej syn trpí, že plače, že zatína zuby. Neprijíma morfium, chce trpieť. Všetko obetuje za otca, ktorý ich pred pár rokmi opustil. Keď príde návšteva, snaží sa svoju bolesť skryť. Dokáže sa i usmiať. Prečo to všetko? Nie je to divadlo z jeho strany a ani pretvárka. Túži, aby duša otca bola spasená.
Kríž náš každodenný. Taký by mohol byť názov toho, nad čím sme premýšľali. Pozrieme si do zrkadiel svojich životov, na svoje kríže a konajme. Amen.