Meditácia na 17.09.2020
Štvrtok 24. týždňa v Cezročnom období | Lk 7, 36-50
Ktorýsi farizej pozval Ježiša, aby s ním jedol. On vošiel do farizejovho domu a sadol si k stolu. V meste bola istá žena, hriešnica. Keď sa dozvedela, že je hosťom vo farizejovom dome, priniesla alabastrovú nádobu s voňavým olejom, s plačom pristúpila zozadu k jeho nohám, začala mu slzami máčať nohy a utierala mu ich svojimi vlasmi, bozkávala mu ich a natierala voňavým olejom. Keď to videl farizej, ktorý ho pozval, povedal si v duchu: „Keby tento bol prorokom, vedel by, kto a aká je to žena, čo sa ho dotýka, že je to hriešnica.“ Ježiš mu vravel: „Šimon, mám ti niečo povedať.“ On odvetil: „Povedz, Učiteľ!“ „Istý veriteľ mal dvoch dlžníkov. Jeden dlhoval päťsto denárov, druhý päťdesiat. Keďže nemali skadiaľ dlžobu splatiť, odpustil ju obidvom. Ktorý z nich ho bude mať radšej?“ Šimon odpovedal: „Myslím, že ten, ktorému viac odpustil.“ On mu povedal: „Správne usudzuješ.“ Potom sa obrátil k žene a Šimonovi povedal: „Vidíš túto ženu? Vošiel som do tvojho domu, a nedal si mi vodu na nohy. Ale ona slzami zmáčala moje nohy a svojimi vlasmi ich poutierala. Nepobozkal si ma. Ale ona odvtedy, ako som vošiel, neprestala mi nohy bozkávať. Hlavu si mi olejom nepomazal. Ona mi voňavým olejom nohy natrela. Preto ti hovorím: Odpúšťajú sa jej mnohé hriechy, lebo veľmi miluje. Komu sa menej odpúšťa, menej miluje.“ A jej povedal: „Tvoje hriechy sú odpustené.“ Vtedy tí, čo s ním stolovali, začali si hovoriť: „Ktože je to, že aj hriechy odpúšťa?“ On však povedal žene: „Tvoja viera ťa zachránila. Choď v pokoji!“
Možno najdôležitejšou podrobnosťou tohto rozprávania sú slzy hriešnice: začala mu slzami máčať nohy... A Pán Ježiš práve týmto slzám prikladal zvláštnu váhu: Nedal si mi vodu na nohy. Ale ona slzami zmáčala moje nohy... Sv. Augustín píše: Stačí raz zhrešiť, aby sme plakali naveky. Táto žena zhrešila nejeden raz; Pán Ježiš povedal, že sa dopustila „mnohých hriechov“. Mala teda dôvod k plaču. Zvlášť od chvíle, keď už predtým mala nejakú možnosť poznať Krista a počúvať jeho náuku; určite tiež počula, že je láskavý voči hriešnikom, možno, že bola aj svedkom, ako niekomu odpustil hriechy. To spôsobilo, že uverila jeho láske a milosrdenstvu.
Pán Ježiš jej hovorí: Tvoja viera ťa zachránila. Aká viera? V čo uverila? Uverila láske. A na lásku odpovedala láskou. Uverila a milovala prv, než dostala rozhrešenie. Odpúšťajú sa jej mnohé hriechy, lebo veľmi miluje. My možno nemáme toľké mnohé hriechy. Ale či práve následkom toho naša láska ku Kristovi nie je menšia, než láska tej ženy?
Keby sa tu zjavil Pán Ježiš vo svojej ľudskej podobe, určite by sme padli na zem, aby sme pobozkali jeho nohy, lebo veď aj my ho milujeme. Len čo by nás tak veľmi ku Kristovi pritiahlo a dodalo nám smelosť? Nebolo by to vedomie, plné pýchy, že my sme bez hriechu, takí dobrí, milovaní a verní, nie takí ako tamtá, a že Pán Ježiš má nás viac milovať, než tamtú? Ale taká naša láska by si nezaslúžila odpustenie ani našich malých hriešikov. Nechže každý z nás sa cíti tým veľkým dlžníkom, lebo aj za tie naše malé hriešky, za tých našich päťdesiat denárov, Ježiš musel zomrieť, aby sme boli vykúpení.
Ježišu, osloboď nás od všetkého zla a daruj nám svoj svätý pokoj. Amen.