Meditácia na 01.10.2020
Štvrtok 26. týždňa v Cezročnom období | Lk 10, 1-12
Pán si vyvolil iných sedemdesiatich dvoch a po dvoch ich poslal pred sebou do každého mesta a na každé miesto, kam sa sám chystal ísť. A povedal im: „Žatva je veľká, ale robotníkov málo. Preto proste Pána žatvy, aby poslal robotníkov na svoju žatvu! Choďte! Hľa, posielam vás ako baránkov medzi vlkov. Nenoste mešec ani kapsu ani obuv a cestou nikoho nepozdravujte! Keď vojdete do niektorého domu, najprv povedzte: ‚Pokoj tomuto domu!‘ Ak tam bude syn pokoja, váš pokoj na ňom spočinie; ak nie, vráti sa k vám. V tom dome potom ostaňte, jedzte a pite, čo majú, lebo robotník si zaslúži svoju mzdu. Neprechádzajte z domu do domu! A keď prídete do niektorého mesta a prijmú vás, jedzte, čo vám predložia, uzdravujte chorých, čo sú v ňom, a povedzte im: ‚Priblížilo sa k vám Božie kráľovstvo.‘ Keď prídete do niektorého mesta a neprijali by vás, vyjdite do jeho ulíc a povedzte: ‚Striasame na vás aj prach, čo sa nám vo vašom meste prilepil na nohy. Ale vedzte, že sa priblížilo Božie kráľovstvo!‘ Hovorím vám, že Sodomčanom bude v onen deň ľahšie ako takému mestu.“
Nejeden z nás by sa azda mohol nazdávať, že dnešné evanjelium sa dotýka iba kňazov alebo tých, čo sa na túto službu Cirkvi pripravujú. „Žatva je veľká, ale robotníkov málo. Preto proste Pána žatvy, aby poslal robotníkov na svoju žatvu! Choďte!" (Lk 10,2-3a). Týmito slovami Ježiš vyzýva, aby sme prosili darcu každého povolania za tých, ktorí jedného dňa budú šíriť túto dobrú zvesť až na samý kraj zeme. Evanjelista Lukáš zasadzuje poslanie sedemdesiatich dvoch učeníkov do Ježišovej cesty do Jeruzalema, ktorá je zrejmým predobrazom ako cesty Cirkvi, tak života kresťana vo svete. Má vystupovať do mesta, v ktorom Ježiš zavŕši svoje vykupiteľské dielo.
Poslanie je vyjadrené dvoma rozkazmi: Modlite sa a choďte. Úroda je pripravená k žatve, ľudstvo je stvorené pre Boha. Poslanie sa uskutočňuje predovšetkým prosbou k Pánovi žatvy, aby dal im vyjsť z vlastného strachu a neistoty, aby sa pre žatvu zapálili a Pánove úmysly prijali za svoje. Aby šli rovnako ako tichý a pokorný Baránok, aby prinášali do ľudských domovov pokoj. Božie kráľovstvo približujúce sa ľuďom tým, že človek sa stáva nositeľom pokoja a stará sa o chorých. Učeníci sa vracajú s radosťou k Ježišovi, ktorý je začiatok i koniec ich poslania. On im ukazuje, ako vidí cieľ ich poslania - oslobodiť človeka od zlého a uviesť ho do Božieho života, do neba.
Začuli sme aj my Božie volanie? Odpovedali sme na toto pozvanie? Ako? Pán si nás vyvolil, aby sme boli s ním. Chcel nás takých, akí sme. Neprekážali mu naše chyby a nedostatky. Preto netreba sa nám trápiť nad tým, čo nemôžeme zmeniť. Naopak, máme sa usilovať žiť tak, ako žil Ježiš. On je náš vzor. On je pre nás príkladom, ktorý máme nasledovať. Dobre si všimnime Ježišove vlastnosti. Veď nám bol podobný vo všetkom, okrem hriechu. Mal typické ľudské vlastnosti. Prežíval radosť i smútok, nadšenie i sklamanie. Ježiš bol vždy ochotný ponúknuť dobré slovo tomu, ktorý ho potreboval, alebo poslúžiť tomu, ktorý bol v núdzi. Sme opravdivými učeníkmi nášho Pána? Alebo sme ešte len niekde na začiatku našej cesty? Možno seba vnímame ako neschopných byť Kristovým svedkom. Ale musíme pamätať, že Ježiš nepovoláva schopných, ale dáva schopnosť povolaným! To on si vyvolil sedemdesiat dvoch a ustanovil ich prinášať ovocie. Boh v nás na základe milosti prijatého krstu a moci Ducha Svätého môže a bude konať zázračné veci.
Čo pre nás znamená náš život? Či je to len isté vyznačenie, či privilégium, ktoré nás odlišuje od ostatných ľudí alebo predstavuje pre nás čosi, čo v očiach mocných tohto sveta je bláznovstvom? Isté však je, že tým, ktorí prijali a odpovedali na toto Božie volanie, dal Boh moc stať sa Božími deťmi, tým, čo sa narodili z vôle Boha (porov. Jn 1,12-13). Amen.