Meditácia na 02.10.2020
Svätých anjelov strážcov | Mt 18, 1-5. 10
V tú hodinu pristúpili k Ježišovi učeníci a pýtali sa: „Kto je podľa teba najväčší v nebeskom kráľovstve?“ On zavolal k sebe dieťa, postavil ho medzi nich a povedal: „Veru, hovorím vám: Ak sa neobrátite a nebudete ako deti, nevojdete do nebeského kráľovstva. Kto sa teda poníži ako toto dieťa, ten je najväčší v nebeskom kráľovstve. A kto prijme jedno takéto dieťa v mojom mene, mňa prijíma. Dajte si pozor, aby ste neopovrhli ani jedným z týchto maličkých. Lebo vám hovorím, že ich anjeli v nebi ustavične hľadia na tvár môjho Otca, ktorý je na nebesiach.“
Kto je najväčší v nebeskom kráľovstve? Správna otázka na správneho adresáta, v správnej dobe. A veľmi konkrétna. Pretože Ježišova odpoveď jasne definuje vzťahy, podmienky, zákony tohto kráľovstva. On ho neustále približuje k ľuďom, od okamihu svojho príchodu na svet. Už vtedy izraelský národ počuje `priblížilo sa Božie kráľovstvo` (porov. Mk 1,15). Kráľovstvo, o ktorom Ježiš pred Pilátom hovorí, že nie je z tohto sveta, ktoré opisuje v mnohých podobenstvách. Ako prišlo spolu s ním na tento svet nebadane, aj podobenstvá ho predstavujú na začiatku celkom jednoducho. Ako horčičné zrnko, ako podobné hospodárovi, vinohradníkovi a mnohé iné prirovnania. Ale ono má v sebe aj úžasnú silu.
Božie kráľovstvo je v neustálej dynamike. Ono rastie, nadobúda úžasné obrovské rozmery. Nie však také rozmery, že by sme ho mohli zmerať ako nejakú vec. Jeho rozmermi sú okrem iného aj ľudské skutky. Jeho rozmermi sme aj my sami. Pán Ježiš nielen hovorí, že Božie kráľovstvo sa priblížilo, on hovorí ešte čosi viac. Hovorí, že Božie kráľovstvo je medzi nami, dokonca v nás. A rastie tak, ako rastiem ja. Ako rastie môj vzťah k nebeskému Otcovi, ktorého nám Ježiš predstavuje dôverným oslovením: Abba - Otče, s ktorým sa Ježiš stotožňuje, keď hovorí: „Ja a Otec sme jedno“ (Jn 10,30). Božie kráľovstvo je teda niečo konkrétne, čo prežívame a máme prežívať každý deň. To nie je vôbec naša predstava, kde sa možno raz dostanem na konci svojho života. Božie kráľovstvo, to je môj každodenný život v Ježišovi Kristovi a s Ježišom Kristom. To je náš kresťanský život uprostred všetkého diania, ktoré je okolo nás. Božie kráľovstvo - to je prítomnosť Boha medzi nami. Božie kráľovstvo - to som aj ja.
Na otázku, kto je v ňom najväčší, Ježiš odpovedá radikálne. Nevyhovára sa, nehovorí všeobecne. Ale dáva príklad. Postaví do stredu dieťa a dáva vzor. Dieťa je vzorom pre dospelého človeka - zaujímavý postreh. Dieťa ale miluje svojho otca. Celkom mu verí. Dôveruje. Odovzdáva sa do jeho vôle. Ak budeme mať aj my takýto vzťah k nebeskému Otcovi, pochopili sme tento radikalizmus detského vzoru. Ježiš ide ešte ďalej. Nehovorí len o tom, čo je Božie kráľovstvo, kto je v ňom najväčší. Zároveň hovorí, ako on vníma človeka, vchádzajúceho do Božieho kráľovstva. Vníma ho predovšetkým ako veľkú hodnotu. Pretože zanecháva mnohých a je ochotný ísť za tým, kto sa stratil, kto zablúdil. Inými slovami povedané: kto zblúdil. Hľadá ho, aby ho priviedol späť k Otcovi, do Božieho kráľovstva. Tak to už robí viac než 2000 rokov, aby priviedol celé ľudstvo na tú správnu cestu. Ježiš tu vyjadruje svoj individuálny vzťah a prístup k človekovi. Aj my sme sa ocitli niekedy v situácii, kedy sme sa snáď na chvíľu stratili, zablúdili. Možno aj zblúdili. Aj to sa stáva. Sme častokrát slabí.
To, že sme tu, to je aj Ježišova individuálna starosť o každého z nás. On sa vybral za nami, aby nás priviedol späť. Častokrát aj bez toho, aby sme si to čo i len uvedomili. Božie kráľovstvo preto rastie aj nepozorovane, skryto. Pretože Ježiš je jeho hlavným protagonistom. On je ten, ktorý je ňom najväčší. On ako Boží Syn, privádzajúci často `neposlušné deti` k svojmu a nášmu Otcovi. Preto namiesto otázky, `kto je najväčší v nebeskom kráľovstve`, pýtajme sa skôr sami seba, ako som ja konkrétne prispievam a čo robím pre to, aby Božie kráľovstvo rástlo aj mojim pričinením. Amen.