Meditácia na 05.10.2020
Pondelok 27. týždňa v Cezročnom období | Lk 10, 25-37
Vystúpil ktorýsi znalec zákona a povedal, aby pokúšal Ježiša: „Učiteľ, čo mám robiť, aby som bol dedičom večného života?“ Ježiš mu vravel: „Čo je napísané v Zákone? Ako tam čítaš?“ On odpovedal: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého svojho srdca, z celej svojej duše, zo všetkých svojich síl a z celej svojej mysle a svojho blížneho ako seba samého!“ Povedal mu: „Správne si odpovedal. Toto rob a budeš žiť!“ Ale on sa chcel ospravedlniť, preto sa opýtal Ježiša: „A kto je môj blížny?“ Ježiš povedal: „Istý človek zostupoval z Jeruzalema do Jericha a padol do rúk zbojníkov. Tí ho ozbíjali, doráňali, nechali ho polomŕtveho a odišli. Náhodou šiel tou cestou istý kňaz a keď ho uvidel, obišiel ho. Takisto aj levita: keď prišiel na to miesto a uvidel ho, išiel ďalej. No prišiel k nemu istý cestujúci Samaritán a keď ho uvidel, bolo mu ho ľúto. Pristúpil k nemu, nalial mu na rany oleja a vína a obviazal mu ich; vyložil ho na svoje dobytča, zaviezol ho do hostinca a staral sa oň. Na druhý deň vyňal dva denáre, dal ich hostinskému a povedal: ‚Staraj sa oň a ak vynaložíš viac, ja ti to zaplatím, keď sa budem vracať.‘ Čo myslíš, ktorý z tých troch bol blížnym tomu, čo padol do rúk zbojníkov?“ On odpovedal: „Ten, čo mu preukázal milosrdenstvo.“ A Ježiš mu povedal: „Choď a rob aj ty podobne!“
Príslovie hovorí: „Kto sa veľa pýta, veľa sa dozvie". Malé dieťa kladie znova a znova otázky svojim rodičom. Na všetko sa pýta. A my sa tešíme jeho zvedavosti. Žiak či študent tiež neraz dvíha ruku a pýta sa. Učiteľ sa teší, necíti únavu, keď vidí záujem svojich poslucháčov. Dospelý človek tiež si musí z času na čas položiť otázku sám pre seba. Aj to je správne. Hľadá, skúma, chce niečo dokázať. V dnešnom evanjeliu sme boli svedkami dialógu znalca Zákona, ktorý však pokúšal Ježiša otázkou: „Učiteľ, čo mám robiť, aby som bol dedičom večného života?" (Lk 10,25).
Aj my sa mnohokrát pýtame Pána: Čo máme robiť? Aká je vôľa Božia vzhľadom na nás? Bojíme sa však potom dočkať odpovede. Bojíme sa vypočuť Ježišovu odpoveď, lebo na tú otázku si vieme sami vo svojom vnútri dať odpoveď. Bojíme sa, že by nás zasiahol Kristov imperatív: Správne to robíš, tušíš, cítiš, poznávaš, vidíš, chápeš. Toto rob a budeš žiť!
Znalec Zákona túto otázku dáva Ježišovi, aby ho podchytil v reči. Ježiš tento problém uvedie na pravú koľaj praktického života. Nenastoľuje diskusiu, ale poukazuje na konkrétny príklad podobenstvom o milosrdnom Samaritánovi. Takto prinúti zákonníka nešpekulovať, hádať sa v reči. Ježiš mu nehovorí: Toto ti odporúčam, prikazujem, toto si zapamätaj, ale jednoducho povie: „Choď a rob aj ty podobne!" (Lk 10,37). Pre zákonníka to bola tvrdá reč, lebo Židia nenávideli Samaritánov. Považovali ich za pohanov a tak sa vytvorila medzi nimi hradba závisti, nenávisti a predsudkov. A Pán Ježiš v tomto podobenstve vyzdvihuje práve Samaritána, ktorý má lepšie srdce než židovský kňaz a levita. Samaritán, dotknutý šľachetným srdcom, prichádza svojmu blížnemu na pomoc, aj keď to vyžaduje z jeho strany obetu.
Odpoveď zákonníka bola jednoduchá a správna, ale denná prax je ťažká. Láska je jediná a jednoduchá, vždy a všade. Ale aj jej cesty sú rôzne. Začína sa od nášho malého „ja", ale musí viesť vždy z Jeruzalema do Jericha cez priateľstvá, našich príbuzných, cez rôzne prekážky a nástrahy. Musí ísť ďalej, od lámania chleba až po lámanie sa srdcom dobroty, žičlivosti, odpúšťania a obety života. V dnešnom modernom svete nás v tomto nezastúpia ani počítače, ani atómová energia, lebo jej pohonná sila je jedine Kristus, Boh, ktorý je Láska. Nejde o heroické skutky lásky, ale o tie obyčajné, každodenné. Posúďme dnešné evanjelium na príklade a zamyslime sa, v ktorej postave vystupujeme my. Amen.