Meditácia na 15.10.2020
Štvrtok 28. týždňa v Cezročnom období | Lk 11, 47-54
Ježiš povedal: „Beda vám, lebo staviate pomníky prorokom, ktorých zabili vaši otcovia! Tým dosvedčujete a schvaľujete činy svojich otcov, lebo oni ich zabíjali a vy im staviate pomníky. Preto aj Božia múdrosť povedala: Pošlem k nim prorokov a apoštolov a oni niektorých z nich zabijú, iných budú prenasledovať; a toto pokolenie sa bude zodpovedať za krv všetkých prorokov vyliatu od stvorenia sveta, počnúc krvou Ábela až po krv Zachariáša, ktorý zahynul medzi oltárom a chrámom. Áno, hovorím vám: Toto pokolenie sa bude zodpovedať. Beda vám, zákonníci, lebo ste vzali kľúč poznania! Sami ste nevošli, a tým, čo chceli vojsť, ste zabránili.“ Keď stade odchádzal, začali naňho zákonníci a farizeji prudko dorážať a dotieravo sa ho na všeličo vypytovali. Strojili mu úklady, aby niečo podchytili z jeho úst.
Jedna a tá istá vec nám môže slúžiť na osoh, ale môže nám byť aj na škodu. Rozhodujúce je, či to potrebujeme a či to prijímame. Liek môže uškodiť, ale môže aj pomôcť. Liekom môže by aj napomenutie, ktoré je vykonané s citom a taktne. Obvinenie môže priniesť aj škodu, ak to človek neprijme tak, ako sa patrí. Všimnime si napomenutie farizejov Ježišom: „No beda vám, farizeji, lebo dávate desiatky z mäty, ruty a z každej zeliny, ale spravodlivosť a Božiu lásku obchádzate! Toto bolo treba robiť a tamto nezanedbávať" (Lk 11,42). Boli to tvrdé slová Pána Ježiša na adresu zbožných a vzdelaných teológov, znalcov Zákona. Sú to však slová pravdivé a opodstatnené, pretože sa dotýkajú pretvárky. O tejto skupine židovského národa vieme, že sa považovali za dokonalých a to dávali aj svojím správaním najavo. Sedávali na prvých miestach v synagógach, radi prijímali pozdravy na ulici, dávali sa oslovovať: učiteľ. Preto im Ježiš adresuje tieto slová: „Beda vám, lebo ste ako neoznačené hroby a ľudia ani nevedia, po čom chodia" (Lk 11,44).
Zbožnosť to nie je len dávanie desiatkov, keď majú z čoho, keď je to z nadbytku, keď ich to takpovediac nič nestojí. Zbožnosť je záležitosť lásky, ktorá musí vychádzať z vnútra človeka, z jeho presvedčenia a to musí slúžiť k oslave Boha, a nie k oslave darcu. Tam, kde je láska, tam sa nedá hovoriť o egoizme, samoláske, pýche. Láska nepohoršuje, ale povzbudzuje. Pýcha robí zlo. Láska nepozná hraníc. Je nezištná, ako hovorí Pavol v Liste Korinťanom: „Láska je trpezlivá, láska je dobrotivá; nezávidí, nevypína sa, nevystatuje sa, nie je nehanebná, nie je sebecká, nerozčuľuje sa, nemyslí na zlé, neteší sa z neprávosti, ale raduje sa z pravdy" (1 Kor 13,4-6). Toto Pavlovo vyznanie o láske nemá a nemôže mať nič spoločné so správaním farizejov. A pri samotnom počúvaní cítime, kde je pravda, kde sa skrýva hodnota.... Láska teda nepozná hraníc, ale správanie farizejov tomu nenasvedčuje.
Text evanjelia je pre nás poučením, aby sme na seba dali pôsobiť lásku, hoci je to niekedy ťažké a vyžaduje si to námahu a obete, ale je aj obohatením. Na druhej strane pýcha a povýšenectvo farizejov ubíja. Kristus, ktorý je náš učiteľ, nás jasne učí, že nesmieme pestovať v sebe pretvárku, čiže nemáme mať iné správanie navonok a iné v sebe. Keď pocítime, že sa to týka i nás, je to znamenie, aby sme začali s úprimnou zmenou v postojoch svojho života. Uvedomujeme si, že aj keby sme navonok hovorili a konali akokoľvek dobre, pekne, zaslúžene, a nezhodovalo by sa to s láskou, ktorá pramení z presvedčenia, bolo by to všetko len ako cvendžiaci kov a zuniaci zvon.
Je to krásne, keď sa láska prejavuje nielen slovami, ale skutkami. Veď Pán Ježiš povedal: „Nie každý, kto mi hovorí: Pane, Pane, vojde do nebeského kráľovstva, ale iba ten, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach" (Mt 7,21). Dávajme pozor. Amen.
