Meditácia na 24.10.2020
Sobota 29. týždňa v Cezročnom období | Lk 13, 1-9
Niektorí z tých, čo tam boli v tom čase, rozprávali Ježišovi o Galilejčanoch, ktorých krv Pilát zmiešal s krvou ich obetí. On im povedal: „Myslíte si, že títo Galilejčania boli väčší hriešnici ako ostatní Galilejčania, keď tak trpeli? Nie, hovorím vám, ale ak nebudete robiť pokánie, všetci podobne zahyniete. Alebo si myslíte, že tí osemnásti, čo na nich padla veža v Siloe a zabila ich, boli väčší vinníci ako ostatní obyvatelia Jeruzalema? Nie, hovorím vám, ale ak nebudete robiť pokánie, všetci zahyniete podobne.“ A povedal toto podobenstvo: „Ktosi mal vo vinici zasadený figovník a prišiel hľadať na ňom ovocie, ale nenašiel. Preto povedal vinohradníkovi: ‚Pozri, už tri roky chodím hľadať ovocie na tomto figovníku, a nič nenachádzam. Vytni ho! Načo ešte aj zem vyčerpáva?‘ On mu odvetil: ‚Pane, nechaj ho ešte tento rok. Okopem ho a pohnojím. Možno nabudúce prinesie ovocie. Ak nie, potom ho vytneš.‘
Pán Ježiš predpovedá tým, ktorí nebudú robiť pokánie, že zahynú. Ale prečo majú robiť pokánie? Veď tí, ktorým sa prihováral, neboli až takými hriešnikmi; naopak: predstavovali najnábožnejší prvok, vo väčšine preukazovali úprimný záujem o Ježišovu náuku, nasledovali ho s najlepším úmyslom. Avšak aj od nich žiadal robiť pokánie. Je to požiadavka adresovaná aj nám, lebo aj tu zhromaždení predstavujú skôr ten nábožný prvok; prečo máme robiť pokánie? Samozrejme, aby sme boli ešte nábožnejší, tak veľmi, ako len dokážeme, aby sme boli dokonalí, povedzme jasne: aby sme boli svätí.
S pojmom pokánia sa spája tiež pojem cesty; cestu si môžeme pomýliť, môžeme ju stratiť, možno z nej zísť a vtedy sa treba na ňu vrátiť, vrátiť sa do správneho smeru. Ten smer nám určil Boh už v samotnom stvoriteľskom akte; ako jasne píše apoštol: (Boh) nás ešte pred stvorením sveta vyvolil, aby sme boli... svätí (Ef 1,4), ...nepovolal nás pre nečistotu, ale pre posvätenie (1 Sol 4,7).
Cesta svätosti, ktorou máme kráčať to nie je prechádzková aleja, ale skôr prekážková dráha, a ešte lepšie povedané: horolezectvo. Niekto povie: nemám kondíciu, som obyčajný prízemný pešiak. Ale Ján Pavol II. povedal veľmi jasne: v Cirkvi nie je miesto pre nejakého obyčajného človeka, každý kresťan je povolaný pre vrcholy. A vrcholy, o ktorých hovorí pápež, to je pre každého z nás vrchol samého seba; sme povolaní na vrcholy svojich možností: na vrchol svojej trpezlivosti, na vrchol svoje ústupčivosti, na vrchol svojho ovládania a na iné takéto vrcholy.
Na vrchol to znamená, aby som sa uistil, že už nemôžem byť trpezlivejší, ústupčivejší, nemôžem sa viac ovládať. K tomu máme určite ďaleko a preto potrebujeme stále konať pokánie. Len na druhej strane nedajme sa ovládať domýšľavosťou: skutočná svätosť je celkom neuvedomelá. Ale uvedomelé musí byť naše úsilie, aby, zhodne s tým dnešným podobenstvom, prinieslo očakávané ovocie, nečakajúc na vyťatie. Svätí ľudia to je vlastné zrelé ovocie Božieho kráľovstva na zemi. Amen.