Meditácia na 26.10.2020
Pondelok 30. týždňa v Cezročnom období | Lk 13, 10-17
Ježiš učil v sobotu v istej synagóge. Bola tam žena, ktorá osemnásť rokov mala ducha neduživosti. Bola zhrbená a nemohla sa ani trochu narovnať. Keď ju Ježiš zbadal, zavolal si ju a povedal jej: „Žena, si oslobodená od svojej choroby,“ a vložil na ňu ruky. Ona sa hneď vzpriamila a oslavovala Boha. Ale predstavený synagógy sa nahneval, že Ježiš v sobotu uzdravuje, i povedal zástupu: „Je šesť dní, keď treba pracovať; v tieto dni prichádzajte a dávajte sa uzdravovať, a nie v sobotu!“ Pán mu odpovedal: „Pokrytci! Neodväzuje každý z vás v sobotu svojho vola alebo osla od jasieľ a nevodí ho napájať? A túto Abrahámovu dcéru, ktorú satan držal osemnásť rokov spútanú, nebolo treba vyslobodiť z tohoto puta hoci aj v sobotu?“ Keď to povedal, všetci jeho protivníci sa zahanbili, ale ľudia sa radovali zo všetkých slávnych skutkov, ktoré konal.
„Najhoršia choroba nie je malomocenstvo, ale to, keď niekto zistí, že ho nikto nemá rád.“ To povedala tá, ktorá sa o malomocných starala celý život - matka Tereza. Asi všetci sme zažili chvíle, keď nás niečo bolelo, napríklad zlomili sme si ruku alebo nohu. Ale tiež sme asi všetci zažili, keď nás bolela duša a bola nám ťažko. Dostavil sa smútok, zmizla radosť a trápili sme sa. Vtedy sme túžili, aby boli pri nás naši najbližší, ktorí nám pomôžu pochopiť nás a budú ochotní znášať spolu s nami naše bolesti, pomôžu nám niesť kríž.
V dnešnom evanjeliu sme sa stretli so ženou, ktorá veľmi trpela. Dnes mnohí ťažko trpia na tele i na duchu. Tí, ktorí takto trpia potrebujú od nás ostatných počuť, že nestratili svoje miesto medzi nami (v spoločnosti), aj keď sú pripútaní na lôžko a zdá sa im, že sú načas akoby `vyradení z činnosti`. V Cirkvi má každý úd svoje miesto a jeho život má zmysel, lebo mu ho vtlačil Kristus. A preto aj ten, ktorý trpí, je znamením pre všetkých. Znamením, ktoré nás nemá nechať ľahostajnými. Akoby sa nás život týchto ľudí netýkal. Zvlášť v dnešnej dynamickej dobe žijeme rýchlo, máme mnoho starostí a problémov často s nami samými. Ak sme zahľadení do seba, len ťažko dokážeme vnímať potreby iných. Často sa potom stáva, že nie sme schopní vnímať impulzy Ducha. Ide však o to, aby sme nikdy nestratili ten ľudský spôsob, s ktorým sa máme priblížiť nielen ku chorým, ale ku každému. My veríme v Krista, ktorý posvätil svojím životom a smrťou naše ľudské spôsoby, aby sa stali jeho spôsobmi konania. Jeho spôsob konania, jeho štýl bola: láska. Pristupoval ku každému s láskou. S láskou bez podmienok, rovnako ku všetkým: či k bohatému mládencovi, k Jairovi, k stotníkovi, či k tým, ktorí volali: „Ukrižuj ho!“
Nebojme sa vrhnúť Ježišovi do náručia, keď trpíme. Veď on je Pánom života. On je ten, ktorý dáva život. Sám prešiel utrpením, dobre nám rozumie, keď trpíme. Áno, trpieť je ťažké aj preto, lebo utrpenie samo o sebe nemá zmysel. Vtedy sme dezorientovaní a nerozumieme, prečo trpíme práve my, prečo sa to stalo práve nám. Možno ani Boh nám vtedy nedá odpoveď. Chce však, aby sme mu bezhranične dôverovali. Lebo je ako otec, ktorý je občas prísny na svoje dieťa, ale nikdy mu nechce zle. Je ako otec, ktorý chce naučiť svoje dieťa, aby raz opravdivo a hlboko milovalo, až tak, ako on. Azda tou najzvláštnejšou cestou, ako to Boh robí je, že nás zdokonaľuje utrpením.
Prosme spoločne Pána: Ježišu, dopraj nám zdravie tela i duše, lebo ty si prameň života. Prosíme ťa, posilňuj našu vieru, keď akokoľvek trpíme, aby sme rástli vo vzťahu k tebe i cez každodenný kríž. Pane, daj, aby sme chvíle, kedy trpíme, pochopili vo svetle tvojho kríža. Pomáhaj nám ho niesť a nikdy nás neopusť. Amen.