Meditácia na 10.11.2020
Utorok 32. týždňa v Cezročnom období | Lk 17, 7-10
Pán povedal: „Kto z vás, čo máte sluhu, ktorý orie alebo pasie, povie mu, keď sa vráti z poľa: ‚Hneď si poď sadnúť k stolu‘? Vari mu nepovie skôr: ‚Priprav mi večeru, opáš sa a obsluhuj ma, kým sa nenajem a nenapijem; ty budeš jesť a piť až potom‘? Je azda povinný ďakovať sluhovi, že urobil, čo sa mu rozkázalo? Tak aj vy, keď urobíte všetko, čo sa vám prikázalo, povedzte: ‚Sme neužitoční sluhovia; urobili sme, čo sme boli povinní urobiť.‘“
Keď si uvedomíme, že viera je dar, ktorý dostávame od Boha bez toho, že by sme si ho zaslúžili, vynútili, že Boh nie je povinný nám dať tento dar. Uveriť v Boha, veriť v Boha je ťažká a vôbec nie jednoduchá a nenárodná záležitosť. Na druhej strane, dar viery môže vo väčšej miere vlastniť mladý človek, ktorý začína užívať rozum a slobodnú vôľu, ako starší človek, prípadne s akademickým titulom. Odpoveď Pána Ježiša hovorí o tom, že viera je sila, ktorá dokáže veci nemožné. Nedá sa tomu tak rozumieť, že viera by len tak jednoducho umožnila premôcť prírodné zákony podľa našich prianí, prípadne, že by poslúžila len k pobaveniu, zábave.
Boh od nás žiada, aby sme mu uverili, prijali ho vo svojom živote, verne plnili a zachovávali jeho slová. K tomu nás Boh obdaril rozumom, slobodnou vôľou a posiela nám učiteľov, vodcov, dáva znamenia, oznamuje prostriedky. Vzrast viery sa nezaobíde bez zápasov, nakoľko nesieme následky dedičného hriechu.
Nik z nás sa nevyhne bojom a zápasom so zlom. Každý sme skúšaný, pokúšaný, ale nemusíme sa prehnane báť. Dôvera v pomoc Božiu nám pomôže zvíťaziť. V sile viery dokážeme zvíťaziť. Viera je základ a ak základ bude slabý, tak pri uskutočňovaní ťažkých nárokov, ktoré sú na nás kladené neobstojíme. Amen.