Meditácia na 23.11.2020
Pondelok 34. týždňa v Cezročnom období | Lk 21, 1-4
Keď sa Ježiš rozhliadol po chráme, videl boháčov, ako hádžu svoje dary do chrámovej pokladnice. Videl aj akúsi chudobnú vdovu, ako ta vhodila dve drobné mince, a povedal: „Veru, hovorím vám: Táto chudobná vdova vhodila viac ako všetci ostatní. Lebo títo všetci dávali dary zo svojho nadbytku, ale ona pri svojej chudobe dala všetko, čo mala, celé svoje živobytie.“
Pripravujeme sa na koniec cirkevného roka. Prežívame dušičkové dni. Pohľad do prírody hovorí o novom období roka, zime. Nevdojak sa nám natískajú otázky: Urobili sme vo vzťahu k Bohu všetko? Dali sme Bohu všetko, čo sme boli povinní dať? Príroda osirela. Dala nám všetko, čo sa urodilo. Ako echo sa v dnešný deň nesie ku nám slovo "všetko" (Mk 12,44). Posledná veta dnešného evanjelia zdôrazňuje význam slova všetko, keď Pán Ježiš o žene - chudobnej vdove, povedal slová pochvaly: „Ona pri svojej chudobe dala všetko, čo mala, celé svoje živobytie" (Mk 12,44).
V geste ženy je čosi z dôstojnosti, čosi, čo zbavuje odvahy súčastného človeka. Človeka konzumenta, ktorý by chcel len brať a nič nedať sám od seba. Slovo "všetko", obetovať "všetko" dnes šokuje a prinajmenej udivuje. Človeka, ktorý sa dnes k tomu rozhoduje, považujú za šialenca alebo čudáka. Ináč to hodnotí Ježiš. Dnešné evanjelium predstavuje tri kategórie ľudí.
Prvá, to sú učení v Písme, zákonníci, ľudia konzumenti. Chceli by iba brať. Vieme, že sa dožadovali od iných úcty, pôct, titulov, prvých miest... Druhá skupina ľudí sú tí, ktorý dávajú skutočne veľa, ale len toľko, aby im ostalo ešte dosť pre nich samých. Tretia práve naopak, je skupina ľudí, ktorých očarovalo slovo "všetko". Sú to tí, čo sa delia s tým, čo majú, s posledným kúskom chleba, ktorý pre Boha, pre Ježiša, pre druhého človeka dajú všetko, ako žena, vdova z evanjelia. Ona sa nedelí, ona jednoducho dáva všetko, čo má. Evanjelium nám chce poukázať na dva rôzne postoje, keď človek dáva len niečo a keď dáva všetko. A žena vdova? Jej „dve drobné mince, čo je kvadrant" (Mk 12,42) nikomu nepomohli. Žena urobila však "len" to, čo považovala za najlepšie, dala všetko, a tým dala svoj život do priamej závislosti na Bohu. Ježišova cesta hovorí o závislosti na Otcovi. Túto cestu Ježiš označuje za cestu pravého učeníka. Evanjelium nehovorí teda o sociálnom cítení, ale o odovzdaní svojho života Bohu. Boh chce srdce človeka. Kto sa odovzdá celý Bohu, ten robí priestor pre lásku medzi Bohom a človekom. To nie je nezodpovedné, ale to nie je ani ľahké.
Čo je to obeta? V bežnom živote obetou alebo darom sa volá každý dar pre Boha. Je to vtedy, keď z lásky k Bohu sa vedome a dobrovoľne zrieka príjemných a dovolených vecí pre svoju dušu, alebo dobro svojich bratov. Aký je cieľ obety? Čo nás obeta stojí. Najvyššiu cenu obety má náš vlastný život. Tak chápeme aj smrť za Krista. Spomeňme si napríklad na osviečinského mučeníka Maximiliana Kolbeho, ktorý šiel z lásky k Bohu do bunkra hladu za spoluväzňa Františka.
Obetou milou Bohu môže byť aj zrieknutie sa pokrmu a to nielen v pôstnom čase a v piatok, zrieknutie sa večerného filmu v televízii, keď čas využijem pre svoju rodinu alebo si prečítam niečo pre svoju dušu. Darom je aj zrieknutie sa výhod, ktoré mi patria. Zriekanie sa má nám pomôcť zvíťaziť nad našimi slabosťami, chybami či hriechmi. Amen.