Meditácia na 31.05.2021
Pondelok 9. týždňa v Cezročnom období | Mk 12, 1-12
Ježiš začal hovoriť veľkňazom, zákonníkom a starším v podobenstvách: „Istý človek vysadil vinicu. Obohnal ju plotom, vykopal jamu a postavil vežu. Potom ju prenajal vinohradníkom a odcestoval. V stanovenom čase poslal k vinohradníkom sluhu, aby od nich prevzal podiel úrody z vinice. Ale oni ho chytili, zbili a prepustili späť naprázdno. Znova k nim poslal iného sluhu. Tomu prebili hlavu a potupili ho. Poslal ďalšieho, toho zabili. A ešte mnoho iných: niektorých zbili, iných pozabíjali. Mal ešte jedného, milovaného syna. Napokon k nim poslal i jeho, lebo si povedal: ‚K môjmu synovi budú mať úctu.‘ Ale vinohradníci si povedali: ‚To je dedič. Poďte, zabime ho a dedičstvo bude naše!‘ Chytili ho, zabili a vyhodili z vinice. Čo teda urobí pán vinice? Príde, vinohradníkov zahubí a vinicu dá iným. Nečítali ste v Písme: ‚Kameň, čo stavitelia zavrhli, stal sa kameňom uholným. To sa stalo na pokyn Pána; vec v našich očiach obdivuhodná‘?“ A chceli ho zajať, len sa báli zástupu. Vybadali totiž, že to o nich povedal toto podobenstvo. Nechali ho teda a odišli.
Tob 1, 3; 2, 1b-8 Ja, Tobi, kráčal som po cestách pravdy a v spravodlivosti po všetky dni svojho života a dal som veľa almužien svojim bratom a svojmu rodu, ktorí odišli so mnou do zajatia do Ninive v asýrskej krajine. Na Letnice, v náš sviatočný deň, to je sviatok siedmich týždňov, pripravili mi skvelú hostinu. Sadol som si k stolu, prestreli ho a bolo na ňom veľa lahodných jedál. Vtedy som povedal svojmu synovi Tobiášovi: „Choď a ak nájdeš chudobného z našich bratov zajatých v Ninive, ktorí sa celým svojím srdcom vinú k Pánovi, priveď ho a bude stolovať so mnou. Budem čakať, syn môj, kým sa nevrátiš.“ A Tobiáš išiel hľadať niektorého z našich chudobných bratov. Keď sa vrátil, povedal mi: „Otče!“ Ja som mu odvetil: „Tu som, syn môj.“ On vravel: „Jeden z nášho národa leží na námestí zabitý; len teraz ho museli uškrtiť povrazom.“ Vyskočil som, nechal som jedlo, ani ochutnať som ho nestihol, a mŕtveho som odniesol z námestia a ukryl do jedného domu, kým nezapadne slnko, aby som ho mohol pochovať. Keď som sa vrátil, umyl som sa, v žalosti som jedol svoj chlieb a spomínal som si na slová proroka Amosa, ktoré povedal v Beteli: „Všetky vaše sviatky sa zmenia na smútok a všetky vaše piesne na nárek.“ Plakal som a keď slnko zapadlo, šiel som vykopať jamu a mŕtveho som pochoval. Moji príbuzní ma vysmiali a hovorili: „Tento človek sa ešte nebojí. Už ho raz pre takúto vec hľadali a chceli zabiť; sotva im unikol a znova pochováva mŕtvych.“
Homílie P. Ľubomíra Stančeka CM | ďalšie meditácie na dnešný deň