Meditácia na 13.12.2021
Svätej Lucie, panny a mučenice | Mt 21, 23-27
Keď Ježiš prišiel do chrámu a učil, pristúpili k nemu veľkňazi a starší ľudu a pýtali sa: „Akou mocou toto robíš? A kto ti dal túto moc?“ Ježiš im povedal: „Aj ja sa vás na niečo spýtam. Ak mi odpoviete, i ja vám poviem, akou mocou toto robím. Odkiaľ bol Jánov krst? Z neba, či od ľudí?“ Oni rozmýšľali a hovorili si: „Ak povieme: ‚Z neba,‘ povie nám: ‚Prečo ste mu teda neuverili?‘ Ale ak povieme: ‚Od ľudí,‘ máme sa čo obávať zástupu, lebo Jána pokladajú všetci za proroka.“ Odpovedali teda Ježišovi: „Nevieme.“ A on im odvetil: „Ani ja vám nepoviem, akou mocou toto robím.“
Výkupné treba zaplatiť… niekedy aj vlastnou krvou alebo životom
V tejto adventnej dobe sme často počuli o osobe Jána Krstiteľa. On o sebe prehlásil, že je nehodný rozviazať remienok na obuvi tomu, kto prichádza po ňom. V pokore upozorňoval na poklesky a neduhy ľudí, aby sa dobre pripravili na príchod Božieho muža. Ale pritom nezabúdal na svoju úlohu. Žil v ústraní, na púšti v askéze a pôste. Možno aj preto za ním prišlo množstvo ľudu z okolia a dávali sa mu pokrstiť. Boli pokorní a vyznávali svoje hriechy. Ján všetkým radil, čo majú robiť a ako sa majú pripraviť, aby vyrovnali chodníky Pánovi a pripravili mu cestu do svojho srdca a vnútra. A nebolo to ľahké. Dalo sa to jedine s pokorou a ľútosťou nad svojimi hriechmi.
Čo by sa stalo, keby starší ľudu boli pokorní, priznali si svoje poklesky a povedali, že Jánov krst bol od Boha? Možno by ich Ježiš pochválil, ako pochválil vieru kafarnaumského stotníka. Možno by im povedal, že aj on robí tieto veci z Božieho popudu a z Božej moci. A možno by sa prestali obávať ľudu, že ich ukameňujú. Veľká pravda púštneho otca sa tu potvrdzuje. Starší ľudu si chceli udržať priateľstvo s ľuďmi a tým sa vzdialili od Božieho priateľstva. Nedokázali sa oslobodiť z pút svojej pýchy a odovzdať sa Bohu. Je to ťažké a bolestivé pre každého z nás, pre mňa - kňaza, pre teba - otec či matka rodiny, aj pre teba - stará mama, starý otec. Ale, že sa to dá prekonať a zvíťaziť nad vlastnou pýchou, nám ukáže rozprávanie jedného predstaveného kláštora.
Jeden brat prišiel k opátovi Serapionovi. Ten ho poprosil, aby predniesol modlitbu, keď na neho príde rad. On povedal, že je hriešnik, dokonca človek nehodný mníšskeho habitu a neposlúchol. Predstavený mu chcel aj nohy umyť, ale on znova zopakoval svoje a nedovolil to. Tak mu dal najesť a pri jedle ho začal starec s láskou poučovať: „Synu, ak chceš dosiahnuť dokonalosť duchovného pokroku, vydrž vo svojej izbe, dbaj o seba a venuj sa svojej práci. Neprospieva ti totiž, keď vychádzaš von.“ Keď to brat počul, strašne sa rozhneval a zmenil výraz tváre, že si to starec nemohol nevšimnúť. Opát mu preto povedal: „Stále hovoríš: „Som hriešnik“, a obviňuješ sám seba, akoby si nebol hodný ani života a keď ti to s láskou pripomeniem ja, tak sa rozčertíš! Pokiaľ chceš byť teda skutočne pokorný, nauč sa veľkomyseľne znášať, čo ti hovorí niekto iný a neprednášaj sám proti sebe zbytočné slová.“ Keď to ten brat počul, hlboko sa starcovi poklonil a odišiel duchovne veľmi poučený.
Aj nás dnes Pán Ježiš vyzýva, aby sme sa zamysleli sami nad sebou. Zastavme a nekonajme len niečo vonkajšie. Zájdime na hlbinu a v pokore uznajme, že Ježiš je náš Pán a Boh, aj keby nás to stálo priateľstvo s ľuďmi. Budujme si v pokore čisté srdce ochotné pre každé dobre dielo. Tak vyrovnáme chodník Pánovi a pripravíme mu cestu priamo do nášho srdca. Amen.