Meditácia na 15.12.2021
Streda po 3. adventnej nedeli | Lk 7, 19-23
Ján si zavolal dvoch zo svojich učeníkov a poslal ich k Pánovi s otázkou: „Ty si ten, ktorý má prísť, alebo máme čakať iného?“ Keď muži k nemu prišli, povedali: „Poslal nás k tebe Ján Krstiteľ a pýta sa: ‚Ty si ten, ktorý má prísť, alebo máme čakať iného?‘“ Práve v tú hodinu uzdravil mnohých z neduhov, chorôb a od zlých duchov a mnohým slepým daroval zrak. A tak im odpovedal: „Choďte a oznámte Jánovi, čo ste videli a počuli: Slepí vidia, chromí chodia, malomocní sú čistí, hluchí počujú, mŕtvi vstávajú a chudobným sa hlása evanjelium. A blahoslavený je, kto sa na mne nepohorší.“
Pocit istoty je dobrá vec. Musí sa však zakladať na správnych zásadách. Nie je správne uveriť vždy všetkému a každému. Príslovie hovorí: „Dôveruj, ale preveruj!“
Ján Krstiteľ vedel, že on pripravuje cestu budúcemu očakávanému Mesiášovi. Čestne si plnil svoju povinnosť. Keď sa však začne Palestínou pohybovať Ježiš, ktorého predtým pokrstil, keď tento Ježiš si začne počínať celkom ináč ako obyčajný človek, keď ľudia začali o Ježišovi hovoriť: „Veľký prorok povstal medzi nami“ a: „Boh navštívil svoj ľud,“ (Lk 7,16) ľud chválil Boha. Zvesť sa o ňom rozšírila po celom Júdsku a po celom okolí, a Jána upovedomili o tom jeho učeníci. Ján chcel mať istotu, že je to ten, ktorému pripravuje cestu, preto si zavolal svojich dvoch učeníkov a poslal ich k Ježišovi s otázkou: „Ty si ten, ktorý má prísť, alebo máme čakať iného?“ (Lk 7,19). Otázka je opodstatnená. Už sme si vysvetlili Jánovo počínanie, zmysel jeho života. Ján nechce nič iné, len aby splnil to, čo mu určil Boh ešte v lone svojej matky Alžbety. Ján chce vernejšie plniť vôľu Boha ako jeho otec Zachariáš, ktorý pre svoju pochybovačnosť do Jánovho narodenia onemel.
Nielen Ježiš mal svojich učeníkov-apoštolov, ale vždy okolo proroka sa zhromažďovali raz viac, inokedy menej mužov a žien a tvorili akúsi školu okolo nich. Vieme, že k Jánovým učeníkom patrili i Ondrej a zaiste i Filip. Ján po krste Pána Ježiša povedal: „Hľa, Baránok Boží!“ (Jn 1,35). I počuli tie slová tí dvaja učeníci a odišli za Ježišom. Aj teraz Ján posiela dvoch učeníkov s otázkou, ktorú povedia Ježišovi: „Ty si ten, ktorý má prísť, alebo máme čakať iného?“ (Lk 7,19). Ježiš zaiste hneď slovnú odpoveď nedal, lebo ako toto stretnutie opisuje evanjelista Lukáš: „Práve v tú hodinu uzdravil mnohých z neduhov, chorôb a od zlých duchov a mnohým slepým daroval zrak“ (Lk 7,21).
Zaiste Ježiš chcel Jánovým učeníkom ukázať aj svoju moc v skutkoch. Tí toto všetko videli. Boli účastní zázrakov, čo Ján nikdy neurobil. Takto ich osobne presvedčil, aby mohli Jánovi povedať svedectvo pravdy, nie z druhej ruky. Potom však sa obráti na poslov a povie: „Choďte a oznámte Jánovi, čo ste videli a počuli: Slepí vidia, chromí chodia, malomocní sú čistí, hluchí počujú, mŕtvi vstávajú, chudobným sa hlása evanjelium. A blahoslavený je, kto sa na mne nepohorší“ (Lk 7,22-23). Ján teda dostáva posolstvo, ktoré Ježiš iba raz vypovedal. Veď Ježiš častejšie po uzdravení povie: „... choď, ukáž sa kňazovi a prines za svoje očistenie obetu, ktorú predpísal Mojžiš – im na svedectvo“ (Mk 1,44). Alebo po rozmnožení chlebov, keď ho chcú spraviť kráľom, skryje sa. Keď uzdraví slepého, zakáže o tom hovoriť.Teraz to povie Ježiš, aby sa Jánovi poďakoval za jeho prácu, ktorá bola čestne odvedená. Ježiš vedel, že Ján to nemal ľahké, a predsa zhostil sa svojho poslania na výbornú. O tom svedčia i Ježišove slová: „Veru, hovorím vám, spomedzi detí a žien nenarodil sa väčší ako Ján Krstiteľ“ (Mt 11,11). Tento dôkaz istoty, daný Ježišom Jánovi, je i pre nás vážnym dôkazom. Často sa i v našom živote zbehnú udalosti, že v slabosti by sme rýchlo zapochybovali o tom či onom príkaze, učení Ježiša Krista. Ježišove zázraky, ktoré si často nevieme vysvetliť svojím prirodzeným rozumom, sú pre nás poučením, aby sme vedeli prijať dnes vo svojom živote i také veci, ktoré sa vymykajú nášmu chápaniu. Nemôžeme dopustiť, aby sme verili len niečomu, a nie všetkému, čo nám predkladá Cirkev ako pravoverná učiteľka učenia Ježiša Krista.
Vždy, keď aj mnohé veci nebudeme môcť poznať do podstaty, keď ich však prijmeme, budú pre nás obohatením, a nie na škodu. V živote sme sa mohli presvedčiť o sile, pravde, cieli, hodnote Ježišovho učenia ako Jánovi učeníci. Ani nám hneď Ježiš niečo neprikazuje, ale dáva nám dôkazy svojej lásky. Určuje nám čas na poznávanie, pochopenie jeho učenia. Nerobí násilie, nátlak. Chce nás priviesť k istote jeho učenia pomaly a našej mentalite prijateľným spôsobom. Nesmieme však zostať stáť so založenými rukami. Ježiš chce, aby sme sa snažili spoznávať jeho učenie, teda napredovať v teórii viery a pomaly vovádzať do praxe jeho náuku. To zaväzuje rodičov, aby deťom umožnili bližšie sa zoznámiť s učením Ježiša Krista na hodinách náboženstva, kde sa prednáša teória, aby potom príkladom v rodine, ale i od ostatnej cirkevnej spoločnosti videli túto teóriu v praxi.
To sú slová Jakuba apoštola. „Viera bez skutkov je mŕtva!“ (Jak 2,17). Alebo slová Pána Ježiša: „Nie každý, kto mi hovorí: Pane, Pane, vojde do nebeského kráľovstva, ale iba ten, čo plní vôľu môjho Otca...“ (Mt 7,21).
Nemýlime sa, keď povieme, že nikto a nikdy nijaká spoločnosť, ani osoba nemohla dať toľko istoty a takú istotu ako Ježiš Kristus. Amen.