Meditácia na 09.01.2022
Krst Krista Pána | Lk 3, 15-16. 21-22
Ľud žil v očakávaní a všetci si o Jánovi v duchu mysleli, že azda on je Mesiáš. Ale Ján dal odpoveď všetkým: „Ja vás krstím vodou. No prichádza mocnejší, ako som ja. Ja nie som hoden rozviazať mu remienok na obuvi. On vás bude krstiť Duchom Svätým a ohňom.“ Keď sa všetok ľud dával krstiť a keď bol pokrstený aj Ježiš a modlil sa, otvorilo sa nebo, zostúpil na neho Duch Svätý v telesnej podobe ako holubica a z neba zaznel hlas: „Ty si môj milovaný Syn, v tebe mám zaľúbenie.“
Priatelia, tu si môžete pozrieť reláciu o krste: TY SI MÔJ MILOVANÝ SYN/DCÉRA, V TEBE MÁM ZAĽÚBENIE
To, že krstom sme sa stali kresťanmi, zaväzuje žiť podľa Božích slov, prikázaní, zachovávať príkaz lásky k Bohu, blížnym i sebe samým. Krstom sme neboli oslobodení od pokušení tela, sveta a diabla. Krst nás posilňuje a ďalšími sviatosťami sa stávame pod vedením Ducha Svätého schopnými žiť v priateľstve s Bohom a nepáchať hriech. Platia slová, že je veľkým nešťastím našich dní, že sme nedôslednými kresťanmi. Kresťan nie je kresťanom len niekde, či len niekedy, napríklad v kostole či rodine, ale aj na dovolenke, pri práci, kultúre či zábave. Rovnako kresťan je kresťanom i proti presile, keď musí pre svoju vieru trpieť, znášať príkoria, ale plní si svoje povinnosti v pravde, láske a spravodlivosti. Dary, ktorými sme boli Bohom obdarovaní, si máme pripomínať, vracať sa k nim, oživovať. Máme byť svetlom, soľou, kvasom. To si vyžaduje žiť v milosti posväcujúcej. Krst Ježiša v Jordáne nám nielen pripomína náš krst, ale robí kresťanmi vernými k všetkému, na čo sme na svete: Boha poznávať, milovať a Bohu slúžiť. Potrebujeme svetlo viery, príklad viery jeden pre druhého.
Jörgensen, známy rozprávkár, píše: Topoľ vyzval vo svojej pýche ostatné stromy, aby začali žiť, kvitnúť, prinášať ovocie bez slnka. Volal: „Slnko, nepotrebujeme ťa, môžeme žiť aj bez teba.“ Viaceré stromy sa dali pomýliť. Zatlieskali mu a začali žiť len v noci vo tme, keď vtáky v ich korunách spali. Veľmi skoro si okolie všimlo, že tieto stromy začínali vysychať a vtáky sa im vyhýbali. Zahynuli všetky stromy, čo chceli žiť bez slnka. Prišli ľudia a stromy vyťali. Načo majú suché stromy kaziť krásu prírody?
Aj dnes počujeme, ako odkladať s prijatím krstu, odložením na dospelý vek, keď sa deti rozhodnú samé, či už prekonané frázy, že dá sa žiť aj bez krstu. A následky? Cirkev má tradíciu krstiť malé deti. Preto majú svoje opodstatnenie nielen rodičia, ale aj krstní rodičia i farnosť. Prečo to osvedčené, čo je milé Bohu, odkladať, nevyužiť? Aj dnes je čas vzdávať vďaky Bohu za dar krstu. Využime liturgiu dňa a navštívme miesto, kde sme boli pokrstení, tak ako pri svojej návšteve pápež Ján Pavol II. vo Wadoviciach, kde si pokľakol a chvíľu zotrval v modlitbe. Zastavme sa snáď na cintoríne pri tých, čo nám sprostredkovali krst: kňaz, rodičia či krstní rodičia. Obnovme si krstné sľuby, že sa chceme chrániť každého hriechu a obnovme si vieru. Žiť svoje krstné záväzky je nie iba povinnosťou, ale čestnou úlohou. Je to milosť. Je krásne, keď si osvojujeme a často konáme úkony, ktoré s krstom súvisia. Medzi také patrí aj časté prežehnávanie sa najmä svätenou vodou. Tiež spomínané pristupovanie ku sviatostiam a osobná duchovná obnova každý rok v deň krstu. Amen.