Meditácia na 19.01.2022
Streda 2. týždňa v Cezročnom období | Mk 3, 1-6
Ježiš znova vošiel do synagógy. Tam bol človek s vyschnutou rukou. A oni naň striehli, či ho v sobotu uzdraví, aby ho mohli obžalovať. Tu povedal človekovi s vyschnutou rukou: „Staň si do prostriedku!“ A tamtých sa opýtal: „Slobodno v sobotu robiť dobre alebo zle, zachrániť život alebo zničiť?“ Ale oni mlčali. S hnevom si ich premeral a zarmútený nad zaslepenosťou ich srdca povedal človekovi: „Vystri ruku!“ On ju vystrel a ruka mu ozdravela. Farizeji vyšli von a hneď sa radili o ňom s herodiánmi, ako ho zahubiť.
Sobota nemá byť pre nás prekážkou v konaní dobra. Keď sme tak niekedy vychádzali po svätej omši z kostola, hlavne v tých väčších mestách, mohli sme si všimnúť, ako pri dverách stojí človek a žobre. Sami v sebe sme možno pocítili taký boj, dať alebo nedať nejakú korunu..? Za pár dní sme toho istého človeka mohli stretnúť niekde inde v meste, kde sa naše stretnutie zopakovalo a ten vnútorný zápas sme prežívali opäť. Pomôžem mu, alebo nechám to radšej tak? Nech mu pomôže niekto iný! Čo ak to zneužije a moja pomoc mu nakoniec iba uškodí? Ježiš sa nás v dnešnom evanjeliu pýta: „Slobodno v sobotu robiť dobre, alebo nie, zachrániť život alebo zničiť?“ (Mk 3,4) Ježiš vie, čo je správne a dobré, a to treba robiť aj v sobotu. On sa neskrýval, ani nechcel zatajovať to, čo mieni urobiť. Naopak, povedal chorému, aby sa postavil do stredu a aby to každý, kto tam bol videl a pochopil. Ježiš sa hneval na tvrdosť ich srdca. Hovorí jasne: „Vystri ruku! On ju vystrel a ruka mu ozdravela“ (Mk 3,5).
Chorý predstupuje pred všetkých naplnený dôverou v Ježiša. Jeho viera sa prejavuje poslušnosťou pred Pánom, spĺňaním toho, čo z dlhej skúsenosti poznal ako niečo nemožné: vystrieť svoju ruku. Jeho dôvera v Pána, keď neberie do úvahy vlastnú skúsenosť, že je chronicky chorý, umožňuje zázrak. S Ježišom je všetko možné. Viera nám umožňuje dosiahnuť ciele o ktorých sme si mysleli, že sú nedosiahnuteľné, rozriešiť staré problémy ohľadom povahy, vzťahov, zdravia. Viera v Ježiša prekonáva i v našom živote to, čo sme už možno dávno pochovali ako neriešiteľné. On neváha odpovedať kladne na potrebu človeka, hoci by to malo byť práve v sobotu, aj keď pri tom riskuje, že židia ho budú obviňovať z toho, že znesväcuje sviatočný deň. Jasne nám ľuďom ukazuje, že sme pre neho niečo viac, ako sobota. Veď ona tu je pre nás a nie my pre ňu. Sobota sa bez nás zaobíde, ale my bez Boha nie. Sviatok nás má privádzať k Bohu a nie nás od neho odvádzať. Boh si židov vybral spomedzi všetkých národov a cez tento národ chce priviesť všetkých ku spáse. Chce, aby mu človek prejavoval jeden deň v týždni kult. Ale tento kult, poklona nemá byť prekážkou toho, aby sme nepreukázali službu bratovi, či sestre, môjmu blížnemu. V každom z nás je Ježiš tajomne prítomný. Mam sa klaňať Bohu prítomnému vo svätostánku, modliť sa k nemu, ale vtedy, keď ma poprosí o službu lásky, cez blížneho a je to práve v sobotu, tak mu nemám poslúžiť pretože sa musím sústrediť na Pána? Sám Pán ma prosí o službu a ja by som mu nemal pomôcť len kvôli tomu, že v tento deň jednoducho nepomáham? Je to veľké nepochopenie toho, čo nám Ježiš i v dnešnom evanjeliu chcel povedať a síce robiť dobre máme robiť vždy aj v sobotu a hlavne v sobotu. Vtedy si viac uvedomujeme, že to dobré čo robíme, je z lásky k Bohu a skrze jeho milosť.
Dokážeme sami od seba urobiť niečo dobré? Nie je to skôr Božia milosť v nás, ktorá nás pobáda k dobru? Keď stretneme človeka v núdzi, nech nás to neľaká, naopak, porozmýšľajme, ako by sme mu najlepšie vedeli pomôcť. Čím by sme mu mohli poslúžiť. Neočakávajme, že naša pomoc ho vytrhne z problémov, ktoré má. Jeho problémy vznikali niekoľko rokov a my mu chceme pomôcť za pár minút. Nebuďme naivní. Boh vie, prečo sa to alebo ono deje, a chce možno i v našom vnútri vzbudiť ochotu pomôcť. Aj tá malá služba, ktorou dokážeme pomôcť nebude zabudnutá. Amen.