Meditácia na 03.02.2022
Štvrtok 4. týždňa v Cezročnom období | Mk 6, 7-13
Ježiš zvolal Dvanástich a začal ich posielať po dvoch. Dal im moc nad nečistými duchmi a prikázal im, aby si okrem palice nebrali na cestu nič: ani chlieb ani kapsu ani peniaze do opaska, ale aby sa obuli do sandálov a neobliekali si dvoje šiat. A povedal im: „Keď kdekoľvek vojdete do domu, ostaňte tam, kým odtiaľ nepôjdete ďalej. Ale keby vás na niektorom mieste neprijali, ani nevypočuli, odíďte odtiaľ a straste si prach z nôh na svedectvo proti nim.“ Oni šli a hlásali, že treba robiť pokánie. Vyhnali mnoho zlých duchov, pomazali olejom veľa chorých a uzdravovali.
Vieme, že rodičia, starí rodičia odovzdávajú svoje životné skúsenosti svojim deťom a tí zasa ďalším generáciám. Aj Pán Ježiš nás posiela hlásať jeho pravdu a to je i hlavnou myšlienkou dnešného evanjelia. Aj pre nás platia slová, ku ktorým nič zvláštne nepotrebujeme.
„Zvolal Dvanástich a začal ich posielať po dvoch... a prikázal im, aby si okrem palice nebrali na cestu nič... Oni šli a hlásali, že treba robiť pokánie“ (Mk 6,7-12).
Tieto slová platia pre všetkých, nielen pre kňazov. Sme povinní odovzdávať vieru, ktorú sme dostali, ďalej. Nič by nám nepomohlo, keby sme sa vyhovárali ako Ámos v Starom zákone, že on je pastier a nie prorok, ani syn proroka. Odpoveď na volanie Boha – žiť, hlásať Evanjelium – nebola vždy bez váhania. Niektorí sa vyhovárali alebo utekali pred ťarchou poslania. A odpoveď tých, ku ktorým boli proroci poslaní? Bol to často výsmech a nepochopenie. Tak to okúsili apoštoli pri ohlasovaní Ježišovho posolstva, tak to skusujú kňazi, kresťanskí rodičia, laici... Niektorí môžu namietať: Nebolo by lepšie, keby sa Pán Boh zjavil každému osobne a neposielal svojich poslov – ľudí so svojimi chybami a nedostatkami, ktorí tým zatieňujú jeho posolstvo? Áno, veľkou ťarchou v živote proroka, kňaza, apoštola je vedomie vlastnej nedokonalosti i stála obava, či ľudia neodmietnu Božie posolstvo pre ľudské chyby a nedokonalosti. Aj kňaz je len človek. Aj on padne z ľudskej slabosti. Ale aká je odozva u tých, ktorým chcel dobre? Veriaci sa z neho smejú, hádžu mu pod nohy polená, roznášajú jeho chyby... Ale nájde sa aj malé percento verných, ktorí sa ho zastanú a pomôžu povstať z nedokonalostí. Na tento strach z pádu je Božia odpoveď stále tá istá: Neboj sa, len choď a ohlasuj môjmu ľudu. Boh chce zachrániť svoj ľud ako jedno spoločenstvo, ako jedno telo. Boh nám ponúka spoluprácu na diele spásy; spoluprácou s jeho milosťami a spoluprácou medzi nami navzájom. Všetkých nás povoláva ku sebe a tiež všetkých nás posiela, aby sme ohlasovali jeho pravdu.
Osobitnou črtou poslanie je spoločenstvo. Pán posiela svojich po dvoch a posiela ich do domov, aby tam prinášali pokoj (porov. Mk 6,7-13). Rodinný apoštolát je prvotriednou cestou Cirkvi. Vás, rodičia, posiela po dvoch do vašich rodín, aby ste roznášali jeho pokoj, pozdrav a požehnanie. Pokoj tomuto domu – takto by ste mali pozdraviť svoj nový byt, svoj nový dom, svoju domácnosť. Tento dar pokoja roznášajte aj susedom, známym rodinám. Najkrajším darom pri návštevách sú milé slová prežiarené pokojom, ktorý svet nemôže dať. O rozšírenie viery sa nezaslúžili len kazatelia, ale všetci tí, čo uverili a žili podľa evanjelia. Úspech kazateľa nespočíva v tom, ako nádherne povie kázeň, ale čo si z nej veriaci odnesú vo svojom srdci a čo z nej uplatnia vo svojom živote. Naše chyby najlepšie vidia tí, čo sú proti nám. Neraz nám vyčítajú, že nežijeme podľa toho, čo vyznávame. Môže niekto z nášho správania vybadať, že naše náboženstvo je náboženstvom lásky a odpúšťania, keď držíme hnevy často celé generácie? Ako má svet uveriť, že kresťanstvo hlása lásku k nepriateľom, keď my mnohokrát nemáme lásku ani k najbližším? Ako má neveriaci spoznať veľkosť a vznešenosť i moc Boha, keď máme takú malú úctu k nemu? Kedy a ako nás počujú vyslovovať jeho meno? Nie je to v hneve a v rozčúlení?
Neraz obdivuje výstup i odvahu horolezca na vysoký a strmý vrch. Aj Ježiš Kristus nám zažiaril najvyšším vrcholom ľudskej lásky, krásy i dokonalosti. Na tento vrchol chce pritiahnuť všetkých ľudí. Cesta je však strmá a namáhavá, ale i náročná. Horolezci si na obtiažny výstup berú so sebou len to najpotrebnejšie. Minimum vecí, žiadne kilo naviac. Aj Ježiš posiela apoštolov do sveta a hovorí im, čo si majú brať na cestu. Nič, len palicu. Je isté, že keď sa človek vydá na cestu s ťažkým vakom na chrbte, musí sa rozhodnúť: buď vrchol dosiahne a vzdá sa vaku, alebo naopak. A tak je to aj v živote kresťana.
A nakoniec. Môže svet uveriť evanjeliu, keď vyznávač a hlásateľ radostnej zvesti je človek večne zachmúrený, podráždený a nervózny? Svet potrebuje vidieť kresťanov so žiarivým pohľadom. Najlepšími hlásateľmi nie sú ani tak učení kazatelia, ako tí, ktorých slová a pohľady sú ako žiarivé a teplé slnečné lúče. Amen.