Meditácia na 15.03.2022
Utorok po 2. pôstnej nedeli | Mt 23, 1-12
Ježiš povedal zástupom i svojim učeníkom: „Zákonníci a farizeji zasadli na Mojžišovu stolicu. Preto robte a zachovávajte všetko, čo vám povedia, ale podľa ich skutkov nerobte: lebo hovoria, a nekonajú. Viažu ťažké až neúnosné bremená a kladú ich ľuďom na plecia, ale sami ich nechcú ani prstom pohnúť. Všetko, čo robia, konajú iba preto, aby ich ľudia videli: rozširujú si modlitebné remienky a zväčšujú strapce na šatách, radi majú popredné miesta na hostinách, prvé stolice v synagógach, pozdravy na uliciach a keď ich ľudia oslovujú Rabbi. Vy sa nedávajte volať Rabbi, lebo len jeden je váš Učiteľ, vy všetci ste bratia. Ani Otcom nevolajte nikoho na zemi, lebo len jeden je váš Otec, ten nebeský. Ani sa nedávajte volať Učiteľmi, lebo len jediný je váš Učiteľ, Kristus. Kto je medzi vami najväčší, bude vaším služobníkom. Kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený.“
Prečítajte si tiež rozhovor na tému: Hudobníci sa učia sebadisciplíne a prekonávaniu seba samého
Výstraha pred pocitmi pýchy a vznešenosti sa vzťahuje najviac na našu dobu „moci a slávy". Ľudia, oslepení úspechmi vedy a techniky, dôverujú svojim údajne neobmedzeným možnostiam. Za katedry sa posadili vedci, ktorí do svojich príručiek a do svojej náuky nepripúšťajú zmienky o nadprirodzených hodnotách, hlásajúc výlučne triumf časných hodnôt. Pri takomto triumfálnom postoji pohromy a katastrofy, ktoré postihujú svet, sú nepríjemným ponížením pre povýšených. Z tohto poníženia sa nemožno tešiť - avšak tieto nešťastia, voči ktorým človek je bezradný, nás vystríhajú pred pýchou vlastného rozumu.
Sklon povyšovať sa je človeku vrodený. V zásade sa zhoduje s večným Božím rozhodnutím a nie je v ňom nič zlého, pokiaľ sa nepremení v domýšľavosť, ktorá nerešpektuje žiadne autority, ba dokonca ani cudziu mienku. Každý rád poúča druhých z katedry svojej inteligencie, svojich vedomostí, svojich skúseností - hoci sám nemá rád, keď ho poučujú. Ako často sme „lepšie informovaní" a o všetkom lepšie vieme - až sa stretneme s niekým, kto nielen vie, ale vie skutočne lepšie ako my, a vtedy, kto sa povyšuje - môže zakúsiť poníženie.
Dovoľme teda, nech aj nás niekto poučí - bude to len na náš úžitok. Ostatne, skutočná múdrosť sa prihovára nielen z katedry rozumu, ale dokonca predovšetkým - z katedry srdca, žičlivého a láskavého, a tiež tichého a pokorného, ktoré pozná vlastné nedokonalosti a obmedzenia. Vo všeobecnosti, poučovať druhých to je užitočná vec, ale len pod podmienkou, že ten, kto poučuje, čerpá z toho, čo sám prežil a sám praktizuje. Ak Kristus prenikne svojimi poučeniami do našich sŕdc - tak preto, že nás poučuje z katedry svojho kríža.