Meditácia na 17.03.2022
Štvrtok po 2. pôstnej nedeli | Lk 16, 19-31
Ježiš povedal farizejom: „Bol istý bohatý človek. Obliekal sa do purpuru a kmentu a deň čo deň prepychovo hodoval. Pri jeho bráne líhal akýsi žobrák, menom Lazár, plný vredov. Túžil nasýtiť sa z toho, čo padalo z boháčovho stola, a len psy prichádzali a lízali mu vredy. Keď žobrák umrel, anjeli ho zaniesli do Abrahámovho lona. Zomrel aj boháč a pochovali ho. A keď v pekle v mukách pozdvihol oči, zďaleka videl Abraháma a Lazára v jeho lone. I zvolal: ‚Otec Abrahám, zľutuj sa nado mnou a pošli Lazára, nech si namočí aspoň koniec prsta vo vode a zvlaží mi jazyk, lebo sa hrozne trápim v tomto plameni!‘ No Abrahám povedal: ‚Synu, spomeň si, že si dostal všetko dobré za svojho života a Lazár zasa iba zlé. Teraz sa on tu teší a ty sa trápiš. A okrem toho je medzi nami a vami veľká priepasť, takže nik – čo ako by chcel – nemôže prejsť odtiaľto k vám ani odtiaľ prekročiť k nám.‘ Tu povedal: ‚Prosím ťa, Otče, pošli ho do domu môjho otca. Mám totiž piatich bratov; nech ich zaprisahá, aby sa nedostali aj oni na toto miesto múk.‘ Abrahám mu odpovedal: ‚Majú Mojžiša a Prorokov, nech ich počúvajú.‘ Ale on vravel: ‚Nie, otec Abrahám. Ak príde k nim niekto z mŕtvych, budú robiť pokánie.‘ Odpovedal mu: ‚Ak nepočúvajú Mojžiša a Prorokov, neuveria, ani keby niekto z mŕtvych vstal.‘“
V podobenstve žobrák má meno Lazár, ale boháč nemá meno. Ten si meno nahradil inými menami, ako peniaze, moc, kariéra, úspech, šikovnosť... Keď človek nemá meno, nie je celým človekom. Boh chce každého človeka s menom. Ježiš zomrel za všetkých ľudí. Kto neodpovedá Kristovi na jeho slová, sám sa zrieka svojho mena, spásy, večného života v Božom kráľovstve. Ako sa Ježiš stal pre nás človekom a Boh mu dal meno nad všetky mená: „Preto ho Boh nad všetko povýšil a dal mu meno, ktoré je nad každé iné meno“ (Flp 2,9), tak pri stretnutí s nami chce dať každému človeku meno, ktoré bude vstupenkou do večného života. Spomeňme si na iného Lazára, brata Marty a Márie. Keď ho Ježiš na tretí deň vzkriesil, najprv vyslovil jeho meno: „Lazár, poď von“ (Jn 11,43).
Podobenstvo o boháčovi a Lazárovi je výzvou k milosrdenstvu k bratom a sestrám, keď chceme prácou na sebe odstrániť chlad, ľahostajnosť, nezáujem voči iným. Láska k blížnym dáva meno tým, čo nežijú len pre seba. Sv. Filip vo svojej dobe bol človekom veľkého mena. Raz navštívil svojho dobrého priateľa, ktorý bol bohatý, ale skupáň. Filip si všimol v izbe na stene zavesený kríž. Zavolal priateľa a kázal mu, aby sa dotkol kríža. Priateľ nemohol, lebo kríž bol vysoko. Preto si položil pod nohy truhlicu, v ktorej mal svoj poklad. Svätec pohotovo povedal: „Kto sa chce priblížiť ku Kristovi, musí si podložiť pod nohy všetko bohatstvo.“ Je vecou cti každého kresťana, že chce správne a včas dať odpoveď na podobenstvo. Kresťan nesúhlasí s filozofiou, že najprv mne musí byť dobre. Kresťan je vtedy kresťanom, keď urobí všetko, čo je v jeho silách, aby aj iní ľudia mali všetko to, čo je potrebné pre ich šťastný život na zemi a pre ich spásu. Je správne, že aj Lazára 21. storočia si vieme všimnúť. Je správne, že aj Lazár je prizvaný, aby rozhodoval o svojom šťastí. Dnes klopú noví Lazári, nezamestnaní, chorí, vydedenci, bez strechy nad hlavou, uprchlíci, emigranti, starí... Nik nie je taký biedny, že by nemohol pomôcť od seba biednejšiemu. Sme predsa bratia a sestry, sme predsa ľudia. Do ktorej skupiny ľudí patrím? Dá sa to ľahko a rýchlo zistiť. Stačí počúvať svoje srdce, všímať si, ako sa správajú naše dlane, počúvať, čo hovoria naše ústa, ako sa správame, ako zaobchádzame s ľuďmi, vecami, so spoločným, ale i osobným majetkom. Amen.