Meditácia na 19.03.2022
Svätého Jozefa, ženícha Panny Márie | Mt 1, 16. 18-21. 24a
Jakub mal syna Jozefa, manžela Márie, z ktorej sa narodil Ježiš, nazývaný Kristus. S narodením Ježiša Krista to bolo takto: Jeho matka Mária bola zasnúbená s Jozefom. Ale skôr, ako by boli začali spolu bývať, ukázalo sa, že počala z Ducha Svätého. Jozef, jej manžel, bol človek spravodlivý a nechcel ju vystaviť potupe, preto ju zamýšľal potajomky prepustiť. Ako o tom uvažoval, zjavil sa mu vo sne Pánov anjel a povedal: „Jozef, syn Dávidov, neboj sa prijať Máriu, svoju manželku, lebo to, čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého. Porodí syna a dáš mu meno Ježiš; lebo on vyslobodí svoj ľud z hriechov.“ Keď sa Jozef prebudil, urobil, ako mu prikázal Pánov anjel.
Prečítajte si tiež: Netradičná krížová cesta
Zasnúbenie u Židov bolo už pravým manželstvom, ale bývať spolu začali snúbenci až po roku, keď si muž slávnostne doviedol ženu do domu. A tu nám Jozef preukazuje dôveru v Boha, svoju dôveru Bohu. Pretože aj keď možno spočiatku so strachom, ale predsa zmenil svoje rozhodnutie prepustiť Máriu a prijíma ju za svoju manželku. I napriek všetkým zákonom, ktoré v židovstve nariaďovali ženu, ktorá bola zasnúbená a počas tohto zasnúbenia otehotnela ukameňovať, bol to totiž prejav nevery. Jozef sa teda nachádza v nezávidenia hodnej situácii. Je si vedomý, že on nie je otcom dieťaťa, ktoré čaká jeho snúbenica. No prepustiť ju verejne, znamenalo by vystaviť ju potupe i trestu zároveň. Preto sa pohráva aj s myšlienkou prepustiť ju nie úradne, ale potajomky, aby si mohla vziať muža, ktorý je otcom dieťaťa. A aby tak uchránil seba aj ju. Bol presvedčený o jej nevine, ale nevedel pochopiť toto tajomstvo. Jozefova spravodlivosť, ktorou bol známy, ešte viac komplikovala jeho úvahy.
Do tohto jeho trápenia a premýšľania zasahuje Boh, posiela anjela, ktorý Jozefa uisťuje o Máriinej nevine. Pretože život, ktorý sa v nej počal je z Ducha Svätého. A práve toto je miesto preukázania sa Jozefovej dôvery Bohu, keď prijíma Máriu za svoju manželku.
A ako je to s našou dôverou Bohu? Dôverujeme vôbec niekomu? My ľudia vôbec akosi málo dôverujeme. Často to medzi nami vyzerá, ako keby sme žili každý sám pre seba. Nedôverujú si kolegovia v práci, kamaráti, manželia navzájom, deti rodičom, rodičia deťom, nadriadený podriadeným a naopak. Hľadáme niečo, či niekoho, niekde hrozne ďaleko a pritom si nevšímame ľudí okolo nás. Čo je ešte horšie, my si už nevšímame ani Boha, ktorý nás volá i v tento prípravný čas. Aby sme si upratali svoje vnútro. Nebojme sa tak ako Jozef, ktorý v nádeji proti nádeji uveril a dôveroval Bohu. Keď som premýšľal nad týmito slovami, dozvedel som sa o rodičoch, ktorí v jednom okamihu stratili kvôli nezodpovednosti vodiča jedno dieťa a druhé ešte stále bojuje o svoj život spolu s lekármi. Aké by to asi bolo, keby oni nemali dôveru v lekárov, že robia všetko, čo je v ich silách, ba ešte oveľa viac. Keby nemali dôveru v Boha? Nájdime si čas i priestor pre Boha, pre našich blížnych, napravme vzťahy, ktoré nie sú také, aké by mali byť. Máme predsa možnosť pristúpiť k sviatosti zmierenia. Aj to je priestor na prejavenie našej dôvery Bohu a je to oveľa jednoduchšie, ako to bolo pre sv. Jozefa pred 2000 rokmi. Popremýšľajme ako je to s naším známym, na ktorého sa hneváme, lebo sme mu dôverovali a on nás sklamal. Nedodržal slovo, neprišiel, neurobil, čo sľúbil. My sme mu prestali veriť aj napriek jeho vysvetleniu.
Preukážme Bohu svoju dôveru tak, ako mu ju preukázal sv. Jozef a On nás neklame. Poprosme i pri tejto sv. omši za seba, našich blízkych, aby sme vedeli vždy dôverovať. V týchto dňoch budeme mať možnosť preukázať dôveru Bohu aj vo sv. spovedi. Nebojme sa, skúsme to a určite bude mať tohtoročná Veľká Noc tú správnu podobu. Amen.