Meditácia na 21.03.2022
Pondelok po 3. pôstnej nedeli | Lk 4, 24-30
Keď Ježiš prišiel do Nazareta, povedal ľudu v synagóge: „Veru, hovorím vám: Ani jeden prorok nie je vzácny vo svojej vlasti. Ale vravím vám pravdu: Mnoho vdov bolo v Izraeli za dní Eliáša, keď sa zavrelo nebo na tri roky a šesť mesiacov a nastal veľký hlad po celej krajine. A ani k jednej z nich nebol poslaný Eliáš, iba k onej vdove do Sarepty v Sidone. A mnoho malomocných bolo v Izraeli za proroka Elizea, a ani jeden z nich nebol očistený, iba Sýrčan Náman.“ Keď to počuli, všetkých v synagóge zachvátil hnev. Vstali, vyhnali ho z mesta a viedli ho až na zráz vrchu, na ktorom bolo ich mesto postavené, a odtiaľ ho chceli zhodiť. Ale on prešiel pomedzi nich a odišiel.
Vidíme, že Ježiša odmietli a vydali na smrť svoji ľudia, rodáci, krajania. Čoho sú schopní tí „svoji", vidíme v dnešnom úryvku z evanjelia. Zdalo by sa, že keď už slávny Učiteľ a Divotvorca sa ocitne v rodnom meste - miestni ľudia ho prijmú s pýchou a nadšením. A predsa stretnutie sa končí zle: svoji ľudia mu neveria a nechápu ho. Pán Ježiš teda pripomína im isté historické fakty, z ktorých vyplývalo, že cudzí ľudia, pohania, boli viac otvorení na pravdu a milosť, než vyvolený národ; že teda skôr cudzí si zaslúžili zázračné znamenia Božieho milosrdenstva, a nie tí „svoji". Nakoniec, po celý čas svojej verejnej činnosti Pán Ježiš sa stretával s odporom práve zo strany rodákov. A či toto pohŕdanie, na ktoré sa sťažuje Ježiš, naďalej nezakusuje od svojich, čiže od nás? Možno odpovedať, že existuje veľa katolíkov jednoducho znudených, znudených tými istými pravdami, zásadami, obradmi, praktikami. Všetko to už dobre poznajú a nič viac neočakávajú. Sú to ľudia pre Krista akoby svoji - ale nie svoji. Niekedy sa neuspokoja s pohŕdaním.
Pán Ježiš inokedy povedal: Kto nie je so mnou, je proti mne (Lk 11, 23). Pohŕdajúc Kristovými poučeniami a odporúčaniami možno dôjsť ku skutočnému nepriateľstvu, keď ťažké požiadavky evanjelia začínajú niekoho rozčuľovať a znervózňovať. Kristovi rodáci ho vyháňajú z rodného mesta. Ale vyháňa Krista i ten, kto vyháňa zo srdca jeho požiadavku trpezlivosti, pokory, ústupčivosti, zdržanlivosti. Na druhej strane užšie puto s Kristom je zaštepením a prehĺbením týchto hodnôt v sebe. Kiežby tiež prijímanie Pánovho tela bolo neklamným dôkazom našich najužších kontaktov s tým, ktorého vyhnali spomedzi seba vlastní rodáci.