Meditácia na 23.03.2022
Streda po 3. pôstnej nedeli | Mt 5, 17-19
Ježiš povedal svojim učeníkom: „Nemyslite si, že som prišiel zrušiť Zákon alebo Prorokov; neprišiel som ich zrušiť, ale naplniť. Veru, hovorím vám: Kým sa nepominie nebo a zem, nepominie sa ani jediné písmeno, ani jediná čiarka zo Zákona, kým sa všetko nesplní. Kto by teda zrušil jediné z týchto prikázaní, čo aj najmenšie, a tak by učil ľudí, bude v nebeskom kráľovstve najmenší. Ale kto ich zachová a tak bude aj učiť, ten bude v nebeskom kráľovstve veľký.“
S bolesťou pozorujeme, ako dnešný svet (a ide tu o ten svet vzdialený od Božích zásad) by sa chcel v mene údajnej „slobody" a „dôstojnosti" oslobodiť z pút Božích prikázaní. Priamo sa odmietajú alebo rušia tieto prikázania: alebo na základe parlamentných schválení (ako zákony pripúšťajúce potrat či eutanáziu) - alebo sa ignorujú tieto posvätné zákony ich praktickým podceňovaním a porušovaním. Ak aj nie je odvaha otvorene ich odmietnuť - tak sa hľadá ich nejaká slobodnejšia interpretácia, že akoby áno, ale však „za určitých podmienok", „v určitých situáciách", „nemožno byť fanatikom", „nemožno sa stavať proti životu", „proti prírode" atď. Rado sa tiež nahradzuje výraz „prikázania" slovom „pokyny" alebo „odporúčania" (žiadne pokyny, ale jasné príkazy!).
Pán Ježiš, ako počujeme, vylučuje takéto manipulácie: Kým sa nepominie nebo i zem, nepominie sa ani jediné písmeno, ani jediná čiarka zo Zákona.
Zároveň Pán Ježiš napráva falošné mienky, akoby prikázania popierali dôstojnosť slobodného človeka. Človek ostáva slobodný, veď môže zachovať prikázanie - alebo ho porušiť. Ale poslušnosť prikázaniam vyvyšuje človeka do skutočnej veľkosti, ako to jasne počujeme: Kto ich zachová... ten bude v nebeskom kráľovstve veľký. Jeho veľkosť vyplýva zo zjednotenia s Bohom a Božou vôľou. Kto zachováva prikázania - chce to isté, čo si praje Boh - a plní to, čo Boh chce skrze neho plniť; zjednotenie vôle je oveľa ťažšie a dokonalejšie, než zjednotenie mysle a srdca. Takéto zjednotenie plní rozhodujúcu rolu pri formovaní človeka, čo najdokonalejšieho, stvoreného nielen Bohom - ale tiež podľa Boha pre Boha. Práve tento človek, ktorý plní Božiu vôľu, a teda i Božie diela - zakladá svoju silnú pozíciu v nebeskom kráľovstve.
Neprišiel som zrušiť, ale naplniť Zákon a Prorokov. Možno to tak chápať, že Kristus chce naplniť všetky proroctvá, ktoré sa na neho vzťahujú, aby ukázal, že práve on je očakávaným Mesiášom. Tieto slová možno tiež vysvetliť Kristovým prianím, aby zdokonalil zákony Starého zákona, aby ich doplnil vlastnými odporúčaniami vyšších zásad dokonalosti. Alebo jednoducho uznajme dnešný úryvok evanjelia za ešte jedno silné potvrdenie božských prikázaní. Toto potvrdenie je potrebné dnešnému svetu, ktorý je ochotný považovať normy Dekalógu za neaktuálne, nie dnešné, nepraktické, neživé, či tiež pohŕdať tým, čo sa zdá drobnosťou. Ale - Pán Ježiš vystríha: Kým sa nepominie nebo a zem, nepominie... ani jediná čiarka zo Zákona. Keby šlo len o takú či inú „čiarku"! Ale napriek tomu, že božských prikázaní je len desať (a to nie je žiadne percento voči stovkám a tisíckam paragrafov tohto sveta), ľudia dnes začínajú preberať medzi prikázaniami ako medzi zhnitými hruškami. Nám, tu prítomným, môže sa zdať, že sme dostatočne verní prikázaniam. Ale plniť ich čo možno dokonale - to znamená vnikať čoraz hlbšie do ich obsahu; neobmedzujúc sa na primitívny pocit poctivosti: nezabíjam, nekradnem, nekrivdím, nerobím nič zlého - ale klásť si otázku: čo v takom prípade robím dobrého? Čiže hľadať celý rozsah prikázaní, rozšíriť ich zmysel a napĺňať ich stále novým obsahom. Práve takto „napĺňa" prikázania Kristus, keď nás učí trpezlivosti, ovládaniu, ústupčivosti, obetavosti, odpúšťaniu; pretože toto všetko možno nájsť v prikázaniach - a bez tohto všetkého nemožno dokonale plniť prikázania. Ježiš Kristus sa dovolil pribiť na kríž nielen kvôli tomu, aby sme nezabíjali, nekradli a nezlorečili.