Meditácia na 14.04.2022
Štvrtok Veľkého týždňa - Zelený štvrtok Pánovej večere | Jn 13, 1-15
Bolo pred veľkonočnými sviatkami. Ježiš vedel, že nadišla jeho hodina odísť z tohoto sveta k Otcovi. A pretože miloval svojich, čo boli na svete, miloval ich do krajnosti. Pri večeri, keď už diabol vnukol Judášovi, synovi Šimona Iškariotského, aby ho zradil, Ježiš vo vedomí, že mu Otec dal do rúk všetko a že od Boha vyšiel a k Bohu odchádza, vstal od stola, zobliekol si odev, vzal plátennú zásteru a prepásal sa. Potom nalial vody do umývadla a začal umývať učeníkom nohy a utierať zásterou, ktorou bol prepásaný. Tak prišiel k Šimonovi Petrovi. On mu povedal: „Pane, ty mi chceš umývať nohy?“ Ježiš mu odpovedal: „Teraz ešte nechápeš, čo robím, ale neskôr pochopíš.“ Peter mu povedal: „Nikdy mi nebudeš umývať nohy!“ Ježiš mu odpovedal: „Ak ťa neumyjem, nebudeš mať podiel so mnou.“ Šimon Peter mu vravel: „Pane, tak potom nielen nohy, ale aj ruky a hlavu!“ Ježiš mu na to: „Kto sa okúpal, potrebuje si umyť už len nohy a je celý čistý. A vy ste čistí, ale nie všetci.“ Vedel totiž, kto ho zradí, preto povedal: „Nie všetci ste čistí.“ Keď im umyl nohy a obliekol si odev, znova si sadol k stolu a povedal im: „Chápete, čo som vám urobil? Vy ma oslovujete: ‚Učiteľ‘ a: ‚Pane‘ a dobre hovoríte, lebo to som. Keď som teda ja, Pán a Učiteľ, umyl nohy vám, aj vy si máte jeden druhému nohy umývať. Dal som vám príklad, aby ste aj vy robili, ako som ja urobil vám.“
Si prach a na prach sa obrátiš. A čo teraz s tým „zaprášeným“ životom medzi tým?
Atmosféra dnešnej liturgie nie je jednoliata: striedavo radostná i smutná, pokojná i hrozná, príťažlivá i strašná. Víno sa mení na Krv, víno sa mieša s Krvou. Je to deň, v ktorom Ježiš Kristus nám dal najzvláštnejší dôkaz svojej lásky: Miloval svojich... miloval ich do krajnosti. „Do krajnosti" - to znamená po poslednú hranicu, po akú sa môže človek oddať druhému človeku, dal sa za pokrm. A v tento deň Kristus ostal medzi nami „až do konca", čiže raz a navždy, ako chlieb v komore, ktorým sa budú sýtiť duše až konca sveta. Ale večer Poslednej večere je tiež večerom rozlúčky, prvej krvi v Getsemanskej záhrade, zapretia, odpadnutia. Tento večer sa začal v kruhu priateľov, v rodinnej atmosfére - a skončil sa vo väzenskej cele, v temnici. A to je dráma stále aktuálna. Kristus je fakticky stále vedený z večeradla do temnice. Tento kostol - to je jasne osvetlené večeradlo, kde sa učeníci cítia dobre so svojím Učiteľom pri spoločnom stole. Ale temnicou je srdce človeka, v ktorom niet lásky. Čože urobí Kristus v takom srdci, v takej temnici? Strážcovia veľkňaza mali Krista uprostred seba, dotýkali sa ho vlastnými rukami, videli ho na vlastné oči - a čo im to pomohlo? Nič, lebo hoci ho sami videli a dotýkali sa ho -jemu zaviazali oči a zviazali ruky. Kristus bol medzi nimi - ale zviazaný nemohol konať. Zaviazať Bohu oči a ruky, aby nemohol pozerať a konať - to je strašná vec. Nechže sa také tragické situácie neopakujú v nás a skrze nás. Čítame: A začal umývať učeníkom nohy... A povedal: Dal som vám príklad, aby ste aj vy robili, ako som ja urobil vám. „Začal umývať" - to znamená, že chce naďalej pokračovať v takejto službe prostredníctvom našich rúk, našej úslužnosti, obetavosti, skutkov a všetkých prejavov žičlivosti. Keď sa postaví pri sv. prijímaní do stredu nášho vnútra, akoby do večeradla, chce tiež postaviť sa do stredu nášho života, požičať si naše oči, ústa a ruky, aby miloval a konal prostredníctvom nás - až do konca, do nášho konca, do posledných životných dôsledkov, aké vyplývajú z každého nášho sv. prijímania. Nechže sa naše srdce stane jasným večeradlom, z ktorého vyšiel Kristus pripravený na obetu. Amen.