Meditácia na 02.06.2022
Štvrtok po 7. veľkonočnej nedeli | Jn 17, 20-26
Ježiš pozdvihol oči k nebu a modlil sa: „Svätý Otče, neprosím len za nich, ale aj za tých, čo skrze ich slovo uveria vo mňa, aby všetci boli jedno, ako ty, Otče, vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás jedno, aby svet uveril, že si ma ty poslal. A slávu, ktorú si ty dal mne, ja som dal im, aby boli jedno, ako sme my jedno – ja v nich a ty vo mne. Nech sú tak dokonale jedno, aby svet spoznal, že si ma ty poslal a že ich miluješ tak, ako miluješ mňa. Otče, chcem, aby aj tí, ktorých si mi dal, boli so mnou tam, kde som ja, aby videli moju slávu, ktorú si mi dal, lebo si ma miloval pred stvorením sveta. Spravodlivý Otče, svet ťa nepozná, ale ja ťa poznám. I oni spoznali, že si ma ty poslal. Ohlásil som im tvoje meno a ešte ohlásim, aby láska, ktorou ma miluješ, bola v nich a aby som v nich bol ja.“
Pri uvažovaní o Božej jednote, ktorá je večná a o ľudskej jednote môžeme hovoriť aj o tom, čo jednota nie je. Určite mi dáte za pravdu, že každá nejednota medzi manželmi, súrodencami, príslušníkmi toho istého národa i medzi národmi je zapríčinená hriechom. Človek si neuvedomuje, že je stvorený na Boží obraz, že Božia tvár je vtlačená do jeho vnútra a takto zaslepený nevidí svoju pravú hodnotu. Spomínanú Ježišovu prosbu ku svojmu Otcovi by sme mohli vyjadriť aj takto: Otče, naša láska je taká, že ty a ja sme jedno. Daj, aby si ľudia, ktorí sú stvorení na Boží obraz, uvedomili, že jednota v láske ich urobí šťastnými.
Tieto slová nie sú len teológiou, sú vyjadrením ľudskej skutočnosti. Aj ľudská láska je láskou smrteľných osôb. Preto sa aj jednota rozpadá smrťou. Boh sa však rozhodol, že zachová ľudskú lásku tým, že jej dá účasť na svojej láske, na živote Najsvätejšej Trojice.“ (Tomáš Špidlík, Živé slovo, Refugium, Olomouc 1997, s. 178).
Nikdy nečakajme na zajtrajšok, keď máme niekomu povedať, že ho máme radi. Urobte to hneď. Nemyslite si: Ale, moja mama, moje dieťa, moja žena, môj manžel, oni to predsa vedia. Možno to vedia. Ale nikomu sa nič nestane, keď im to zopakuješ. Chyť za ruku človeka, ktorého máš rád a povedz mu: „Potrebujem ťa. Mám ťa rád.“
„Je čas narodiť sa a čas zomrieť“ (Kaz 3, 2). Medzi týmito dvoma medzníkmi ľudského pozemského života je každému od Pána Boha daný čas, aby mal rád seba a ľudí okolo seba. Je mu daný čas, aby si našiel chvíľu na poďakovanie svojmu Bohu za dary života. Nech si každý z nás často vzbudzuje tento úkon vďaky, ktorý je zároveň aj vyznaním našej lásky a úcty k Bohu. Amen.